Košíky v tradičnom hospodárstve na Slovensku

Vidiecke usadlosti boli v minulosti do istej miery kultúrne izolované, každá mala svoje zvyky, kroje a jednotlivé dediny ešte svoje špecifiká. Podobne by sa dalo povedať, že to bolo aj s košíkmi, ale dva ich typy akoby prekračovali všetky hranice.

 

 

Najčastejšie typy košíkov

Keď som v rokoch 2006 – 2009 počas výskumu košikárstva pre Ústredie ľudovej umeleckej výroby chodil po Slovensku, takmer všade som nachádzal buď opálky, alebo rôzne druhy košov s hrubou rúčkou na boku, ktoré sa často používali aj ako chrbtové koše. Niekde sa vyskytovali i oba druhy naraz. Kde bolo dostatok vŕbového prútia plietli z neho a ak ho nemali, hľadali mladé liesky, duby, javory, štiepali ich na tenké prúžky – luby, ktoré sa dali splietať a robili opálky alebo chrbtové koše z nich.

 

 

Opálky a chrbtové koše boli základom vidieckeho košikárstva a v rôznych prevedeniach a veľkostiach slúžili na všetko čo bolo doma a v hospodárstve treba. Predpokladám, že bez veľkej obmeny sa robili niekoľko storočí.

Výroba opálky sa začína vytvorením pevnej kruhovej alebo oválnej obruče, ku ktorej sa postupne pripájajú rebrá, čím vznikne kostra košíka. Tá sa opletá podľa oblasti, buď prútmi alebo lubmi. Rebrá sa i pri pletení postupne pridávajú, aby boli primerane husto a aby vzdialenosti medzi nimi boli rovnomerné. (Podrobnejšie sa na postup pletenia opálky pozrieme v jednom z ďalších článkov.)

 

 

Chrbtové koše sa začínajú ich najrobustnejšou časťou – vytvorením rúčky umiestnenej na bočnej strane koša. Pevná ohybná palica, často vyrobená z liesky alebo inej dreviny ponúkajúcej potrebnú hrúbku a dĺžku, sa ohne do tvaru U a zafixuje v tomto stave. Jej konce sa zviažu, aby držali ten tvar U. Zviazanie je špirálovité, vytvárajúce závity ako skrutkovica DNA. Medzi závity sa vkladajú osnovné prúty alebo luby, ktoré sa priečne vypletajú, viď foto „Výroba horniackeho chrbtového košíka…“ nižšie. (Na Orave sa rúčka dolu spája paličkou, ktorá sa po dĺžke v strede rozštiepi a osnovy sa vkladajú do vzniknutej štrbiny.) Po vypletení dna sa osnovy a po stranách pridané prúty alebo luby ohnú dohora čím vytvoria osnovu stien. Tie sa potom vypletajú do potrebnej výšky. Upliesť horniacky prútený chrbtový kôš sa sa môžete prísť naučiť na môj živý kurz v Bratislave. Video verzia, vo forme diaľkového kurzu, je už v štádiu príprav, takže čoskoro bude dostupná aj tá.

 

 

 

Košikársky kríž – pokrok vo výrobe

Nástup remeselného košikárstva, kde sa plietlo iba z vŕbového prútia, prinášal nové postupy. Najskôr sa vytvoril kríž, ktorý sa opletal, čím vzniklo dno, do ktorého sa potom vkladali osnovy stien. Ich opletaním vznikla stena, ktorá sa ukončila spevňujúcou obrubou. Týmto spôsobom sa košíky plietli rýchlejšie. Zrejme odpozorovávaním postupu pletenia z remeselne vyrobených košíkov si jeho princípy postupne osvojovali aj domácki výrobcovia. (Aj na tento postup pletenia sa pozrieme trochu podrobnejšie v jednom z nasledujúcich článkov. Článok vám predstaví základné kroky výroby prúteného košíka. Na úplné zvládnutie pletenia uvádzam postup s podrobným popisom, sprievodnými fotkami a dôležitými detaliami v knihe Košikárstvo – premeny vŕbového prútia alebo v diaľkovom video kurze Stavebné kamene košikárstva Extra, ktorý som vytvoril.)

 

 

Regionálne špeciality

Okrem základných tvarov v regiónoch Slovenska nájdeme i špeciálnejšie košíky. Príkladom môže byť chrbtový lubový kôš s vkladanými vyrezávanými doštičkami a vypletaný jemnučkými lubkami hrubými asi 2 mm, aký robili v Rykynčiciach v Honte. Toto nebol kôš do roboty, na to by bol veľmi prácny, ale mal významnú funkciu na svadbe, kvôli ktorej sa ho pliesť oplatilo – ženy v ňom nosili svadobné koláče.

 

 

V južných oblastiach, kde prosperovalo vinohradníctvo sa používali špeciálne valcovité, úzke a vysoké košíky – cedáky. Tie boli niekde bez dna, ich pletenie sa teda dalo začať jednoducho zapichnutím osnov do zeme, alebo, keď si košikár osvojil košikársky kríž, tak mohli mať aj dno a cedilo sa nimi kvalitnejšie. Niekde to „fiktusi“ obišli a opletali dolu zviazaný prameň osnovných prútov, ktorý sa hore lievikovito otváral – nepotrebovali ani zapichávať do zeme, ani vedieť košikársky kríž, a dno mali uzavreté.

Taký cedák sa vloží do prázdnej kade, do ktorej sa melie surové hrozno, aby sa narušili bobule. Cedák vytvorí akýsi tunel v pomletej zmesi, ktorý bude obsahovať čistú hroznovú šťavu. Tá sa odoberá a plní do sudov (tomu niekde vraveli špílať) a je najkvalitnejšia. Lisuje sa až pomletá zmes – macerát.

 

 

U pána Čuporáka v Podbieli na Orave som videl i špeciálny kôš pre malé dieťa. Robili ho tak, ako chrbtový kôš, ale dno bolo dlhšie a na jeho druhý koniec vložili ďalšiu rúčku. Vznikla tak akási postieľka s dvomi rúčkami. Dnes týmto spôsobom robievajú aj koše na drevo.

 

Koše pre hydinu

Na dedinách bývalo veľa hydiny a tej bolo treba rôzne špeciálne koše. Sliepkam na znášanie vajíčok a kvočkám na vysedávanie kuriatok sa robili klonky, ktoré sa začali podobne ako kruhové koše košikárskym krížom, ale po asi 6 cm výpletu steny sa z osnovných prútov vytvorila akási klenba a tá sa vyplietla podobne ako opálky – taká kombinácia novšej a staršej techniky. Kačkám a husiam sa na vysedávanie mladých robili relatívne široké, plytké kruhové koše – kačkám menšie, husiam väčšie. Operené matky mali v nich rezervované svoje bezpečné miesto.

Keď sa mláďatá vyliahli, boli často v ohrození od dravých vtákov, lebo boli pre ne ľahkou korisťou. Preto sa robili rôzne kruhové koše bez dna a užším otvorom hore. Kuriatka, káčatká, húsatká boli dnu, v koši a matere vonku.

 

 

Materiál na pletenie

Prútie si domácki košikári zvyčajne hľadali za humnami, na medziach, pri vodných tokoch kde sa neoralo a podobne. Na poliach a pri domoch pre ne nebolo miesto, to boli cenné plochy kde sa dorábal „chleba“.  Na južnom cípe Hontu, v obci Salka, som u pána Jozsu, ktorý už bol na dôchodku a hľadal si niečo čím by vyplnil čas a privyrobil si, som však našiel vŕby vysadené v záhrade – Amerikanu a Citrónku. Z nich plietol svoje špecifické koše s jemu typickými rúčkami. Také som nikde inde nevidel. Opäť, podobne ako pri klonkách, kombinácia techniky s košikárskym krížom a opálkovým vypletením rúčky.

 

 

Ak sa chcete v prírode naučiť hľadať dobré prútie na pletenie, môžete prísť na môj špeciálny kurz „sidorovského typu“ kde spolu pôjdeme do prírody, nájdeme a nazbierame prútie, ukážem Vám ako kríky ošetrovať a z nazberaného rútia si upletiete svoj prvý košík. Pre tých, ktorý by si chceli prútie kúpiť, robievam pred zimou nákupnú akciu, kde vo väčšom nárazovo doveziem prútie zo zahraničia a menšie množstvá potom distribuujem záujemcom. Ak ste prihlásení do môjho zoznamu, informácia o takejto akcii vám príde mailom.

Nabudúce si ukážeme ako vyrobiť našu tradičnú opálku.

 

---

Toto bol 2. článok zo série História. Ak ste sa sem dostali iba náhodne a chceli by ste dostávať celú sériu článkov, prihláste sa na odber mojich košikárskych informácií a budú Vám odo mňa chodiť e-mailom upozornenia na články a iné košikárske informácie.

Ak Vám pri čítaní vyvstali nejaké otázky, napíšte mi ich cez kontaktný formulár. Budem sa snažiť odpovedať rýchlo a prípadne hneď odpovede aj zapracujem do článku.

Peter Juriga

PS: Ďakujem Martinovi Jurčekovi za korektúry a pripomienky k tomuto článku.