Festival Lichtenfels – 2. časť
Pokračovanie reportáže z najvýznamnejšieho košikárskeho festivalu v Európe
[ ČASŤ 1 si môžete pozrieť tu ]
Centrálne umelecké objekty
Pri skulptúrach, ktoré tam boli vystavené, som sa stretol s jedným z ich tvorcov – Carlosom Fontalesom zo Španielska. Myslel som si, že je skôr zberateľ a záchranca španielskeho košikárstva, ale dozvedel som sa, že sa živí najmä košikárstvom (viac ste sa o ňom mohli dozvedieť z predchádzajúcej reportáže z Poľska). V Lichtenfels mal teraz rovnakú výstavu ako na festivale v Poľsku 2015 a pozvali ho robiť aj veľkorozmerné skulptúry. Hovorí, že niekedy robí maličké veci, inokedy obrie, ako tieto teraz v Lichtenfels. Dielo pred kostolom robil spolu so španielskym umelcom menom Joan Farré Oliver. Skulptúry boli z miazgovanej Amerikany, ktorú si priviezli. Vravel, že v Španielsku sa pestuje iba Amerikana. On sám si ju nepestuje, kupuje to, preto mi nevedel povedať o škodcoch tejto vŕby v španielskych podmienkach, o čo som sa zaujímal.
- Peter Juriga s Carlosom Fontálesom v debate o Skulptúrach, ktoré Carlos pre festival tvoril spolu s umelcom menom Joan Farré Oliver. | foto Dušan Végh
- Peter Juriga v Lichtenfels pri skulptútre, ktorú Carlos Fontáles tvoril spolu s umelcom menom Joan Farré Oliver. | foto Dušan Végh
- Španielski košikári Carlos Fontales & Joan Farré Oliver vytvorili takéto objekty založené na tvare a technike pletenia pascí používaných v oblasti stredozemného mora | foto Peter Juriga
- V noci bol zážitok z objektov zas celkom iný | foto Peter Juriga
V noci tie skulptúry podsvecovali meniacimi sa farbami a bolo to dosť pôsobivé. Spôsob vyhotovenia diel je odvodený od „lobster pots“, od pascí na homáre. Sú to vlastne časti tých pascí, nie celé, a zahli ich, aby boli štylizované. Skulptúry plietli od pondelka do piatka. V zime budú odložené pod strechou a v lete ich opäť budú v meste vystavovať. Carlos vravel, že je ešte v pláne ošetrovať ich nejakým olejom. Na spájanie prútov použili plastové spony určené na zväzovanie kabeláže, aby to niečo vydržalo. Hovoril mi, že ak by to robili prútím, strávili by s tým 3x viac času.
Stánok francúzskej dvojice Gossard-Laval
- Stránok Francúzov Karen Gossard a Korentin Laval, ktorí boli aj v Poľsku – predávali aj prútie | foto Peter Juriga
- Suché prútie „alba“ po 20 € za viazanicu. Pekný košikársky materiál | foto Peter Juriga
- Francúzi veľa pracujú s perigordskou technikou | foto Peter Juriga
- Drobní košikári si v Lichtenfels nakupujú materiál. Tieto dve viazanice sú druh Alba od Francúzov. (Carlos Fontáles v debate s návštevníčkami) | foto Peter Juriga
- Pre mnohých je perigordská technika ešte neokukaná, aj keď medzi západnými košikármi je už rozšírená celkom dosť | foto Peter Juriga
- Zaujalo ma toto abstraktné dielko | foto Peter Juriga
- Typické dielo od dvojice Gossard-Laval | foto Peter Juriga
- Ďalšia typická vec košikárov Gossard-Laval. Na ďalšej snímke bude objekt zospodu | foto Peter Juriga
- Tu dobre vidno akým dnom sa výplet objektu začína | foto Peter Juriga
- Pán Horečný, ktorý ma na Korbmarkt priviezol si prezerá tienidlo vyrobené perigordskou technikou | foto Peter Juriga
Perigord tienidlo
Karin a Korentin väčšinou nepletú praktické košíky. To čo robia môže byť pre niekoho design, pre mňa až tak nie. Muselo by to byť jednoduchšie, esteticky čistejšie, prúty však zvládajú majstrovsky.
Títo košikári sú aj pestovatelia prútia. Jednu viazanicu „Salix alba“ predávali za 20 € – kratšie i dlhšie rovnako. Navážili ich tak, aby cena bola vždy rovnaká aj keď na kg bola rozdielna. Vcelku šikovná zjednodušujúca stratégia. Inak boli ceny pri nelúpanom prútí rozmerov od 60 do 280 cm v rozmedzí 6,8 – 2,15 €/kg. Lúpané prútie rozmerov od 100 do 280 cm sa pohybovalo v rozmedzí 8,7 – 2,35 €/kg. Nelúpané prúty mali farebnosť aj celkový charakter podobný našej citrónke, ale boli štíhlejšie.
- Bodka za ukážkami zo stánku francúzskej dvojice Karin Gossard / Korentin Laval | foto Peter Juriga
Ďalšie stánky
- Priekupníci prilákali pozornosť i takýmito robustnými ratanovými košmi. Červenkavé košíky v nich sú takmer naisto z Poľska. Cenami očividne prevalcovávajú košikárstvo celej Európy | foto Peter Juriga
- V stánku nemeckej košikárky Andrei Mohr, kamarátky mojej domácej u ktorej som býval, ma najviac zaujali tieto hranaté koše na bielizeň. Bolo na nich vidno fortieľ remeselne vzdelaného košikára | foto Peter Juriga
- Andrea robila i takéto menšie veci, ktoré sa asi predávali lepšie | foto Peter Juriga
Andrea nejaký čas robila pre firmu, ktorá predávala na webstránke pre nóbl zákazníkov Manufactum.de. Je to web shop, ktorý predáva tradičné veci vyššej hodnoty. Taký hranatý bielizňový kôš ako pletie Andrea tam stojí aj viac ako 300 €. V Mníchove a Frankfurte má Manufactum aj kamenné prevádzky.
Niečo o Lichtenfels a nemeckom košikárstve
Počas festivalu som býval na súkromí v neďalekom mestečku Bad Staffelstein. Mal som super domácu, ktorá ma vozila do mesta a ešte mi aj porozprávala o svojej kamoške, už vyššie spomínanej Andree Mohr, ktorá pletie na čiastočný úväzok. Tá študovala košikárstvo a potom absolvovala 3 roky „apprenticeship“ (bola učňom u nejakého majstra). Niekoľko rokov košikárila, potom mala deti a tak prestala a pred 6 rokmi si urobila z košikárstva živnosť, ale neuživilo ju to. Je teda predavačka v obchode s textilom a oblečením a popri tom košikári. Ťažkala si, že iba zdravotné poistenie je okolo 900€/mes a košíkmi je na to ťažké zarobiť.
- Andrea Mohr, ktorá uplietla takýto kvalitne vypracovaný košík mojej domácej, u ktorej som býval, by vraj zaň potrebovala dostať 100 € aby z toho popri všetkých Nemeckých odvodoch a poisteniach mohla žiť | foto Peter Juriga
Od Conny, mojej domácej, som sa neskôr dozvedel, že námestie v Lichtenfels je v podstate celý rok prázdne. Využíva sa pre Korbmarkt a 2 – 3 iné trhy podobné tomuto a inak nič. Je tam veľa zatvorených obchodov a to do mesta nepriťahuje ľudí. Majú tam aj veľa neobývaných domov, aj 2 – 3 prázdne vedľa seba… Ľudia odtiaľ odchádzajú za prácou. V Lichtenfels a okolí je síce práce dosť, ale nie pre kvalifikovaných ľudí.
Zóna lacných košíkov
Prešiel som sa aj zónou venovanou síce košikárstvu, ale skôr takému lacnému – priekupníkom.
- Okrem stánkov košikárov vyššieho rangu boli na vedľajšej ulici aj stánky priekupníkov. Tento ukazuje, že vie aj pliesť, nielen predávať | foto Peter Juriga
- Košíky po 16 – 19 €. Za túto cenu to žiadny Nemec robiť nebude. Ani za 50 € by ho to neuživilo, takže to bude dovoz zrejme z Poľska alebo východnejšie | foto Peter Juriga
- Môj názor je, že pán Majster košikár Frank Birkfeld síce popri predávaných košíkoch sám pletie, ale ani jeden z tých čo má vystavené na predaj sám nevyrobil | foto Peter Juriga
- Tento kôš je očividne z tých Poľských a pod., ale má aspoň zaujímavú jednotnú štruktúru výpletu odspodu až hore. V mojej knihe Košikárstvo je to pomenované ako vrstvový výplet pred-2-za-1 a ako ho upliesť nájdete na stranách 94 a 202 | foto Peter Juriga
Toto je koniec druhej časti. Nasledujú ďalšie štyri, ale prístupné budú postupne iba tým, ktorí sa prihlásili na odber noviniek. Ak ste sa sem dostali, lebo som Vám poslal o článku mailom informáciu, nemusíte robiť nič, na pokračovanie Vás upozorním mailom. Avšak, ak ste sa sem dostali iba náhodou, a chcete vidieť pokračovania reportáže tak ako ich postupne budem posielať, prihláste sa tu.
Peter Juriga
Čo Vás v pokračovaniach reportáže čaká:
ČASŤ 3
• Návrat ku poriadnym košikárom
• Druhé zastavenie u Françoisa Desplanchesa
• Starožitník z Francúzska
• Zakázané fotky
ČASŤ 4
• Rozhovor s Françoisom Desplanchesom
• Lichtenfelská košikárska škola
ČASŤ 5
• Rozhovor s dánskymi predajcami prútia
• Nemecká košikárka Anja Voß
ČASŤ 6
• Ďalší košikári
• O rozdieloch medi západným a našim stredoeurópskym košikárstvom
• Rozlúčka s Lichtenfels
Ak ste sa k tomuto článku dostali, lebo som Vám poslal o ňom mailom informáciu, nemusíte robiť nič, na pokračovanie Vás upozorním a link pošlem opäť mailom. Avšak, ak ste sa sem dostali iba náhodou, a chcete vidieť pokračovania reportáže tak ako ich postupne budem posielať, prihláste sa na odber článkov a noviniek odo mňa: