Festival Lichtenfels – 6. časť

Pokračovanie reportáže z najvýznamnejšieho košikárskeho festivalu v Európe

[ ČASŤ 1 si môžete pozrieť tu     |     ČASŤ 2 si môžete pozrieť tu     |     ČASŤ 3 si môžete pozrieť tu    |    ČASŤ 4 si môžete pozrieť tu     |     ČASŤ 5 si môžete pozrieť tu ]

---

 

Ďalší košikári

Dušan Végh sa skamošil s košikármi z Francúzska a Belgicka a prizval ma do ich komunity. Povedal im o mojej knihe a tí sa o ňu celkom zaujímali. Jeden z nich, Francúz Bruno, bol toho názoru, že v Európe je košikárstvo viac-menej rovnaké, iba dno je odlišné. On požíva francúzske techniky. (Asi Belgičan) Klaus usúdil, že kniha je pekná, veľmi dobre urobená.

Vraveli, že chodia aj na festival „Fête de la Vannerie“ vo Vallabrègues, Francúzsko. Posledne tam bolo asi 45 košikárov na jednom mieste. Koná sa to v druhý augustový víkend, tak by asi stálo za to ísť tam.

Dánka Ulla Misser mala svoju špecifickú viacprútovú techniku pletenia – ZARZO, ktorú opisuje vo svojej knihe. S manželom majú vo vlastnom prútniku okolo 30 000 babiek (kríčkov vŕb). Pestujú okolo 20 druhov a predávajú aj sadenice/odrezky.

---

O rozdieloch medi západným a našim stredoeurópskym košikárstvom

Počas toho ako som s Američankou Katherine Lewis spolupracoval na preklade mojej knihy do angličtiny, som si tak trochu viac vyjasnil jeden základný rozdiel medzi našim stredoeurópskym košikárstvom, čím myslím poľské, ukrajinské, maďarské, rakúske a Slovenské, a košikárstvom v západnej Európe a v Amerike. V spomínaných stredoeurópskych štátoch mala podľa všetkého výrazný vplyv Viedenská košikárska škola. Boli to časy Rakúsko-Uhorskej monarchie a všetky vymenované stredoeurópske štáty si spolunažívali ako bratia. Snahy o zveľadenie tohto spoločenstva národov viedli i k tomu, že podľa vzoru spomínanej Viedenskej košikárskej školy sa zakladali košikárske školy po celej monarchii. No a niekde medzi Viedenskými pracovníkmi v košikárskej škole musela vzniknúť tá základná odlišnosť, ktorú v západnom a americkom košikárení v podstate nepoznajú a tou je NOHA zo stojakov alebo opletákov, ktorú my zvykneme pliesť ako prvú vec po tom ako upletieme dno. Pre Katherine Lewis, ktorá je veľmi zbehlá v košikárstve na starom kontinente bola táto naša noha úplne neznámou vecou. Nemala s ňou žiadne skúsenosti a preto sa jej dosť ťažko môj text, kde popisujem spôsob jej pletenia korigoval.

V západnej Európe a Amerike, keď prácu začínajú košikárskym krížom, miesto nohy najčastejšie pletú hrubú rymovku, ktorá trochu vystupuje z dna a teda plní funkciu odolnej podstavy košíka. Zistil som, že mnohé košíky zo západu sa mi páčia aj pre to, že výplet s touto ich rymovkovou podstavou je akosi od začiatku úhľadnejší a zvládne ho takto úhľadne upliesť zrejme aj menej skúsený košikár – vyžaduje si menej zručnosti a rymovka pri dobre zvolenom štíhlom prútí si tú úhľadnosť vytvorí do istej miery sama. Skúsil som si takto upliesť jeden košík a išlo to veľmi dobre.

Na margo tohto západniarskeho spôsobu pletenia, poznamenávam, že medzi časom som ho včlenil, ako do mojich živých, tak aj diaľkových kurzov. V mojej knihe tento špecifický postup nie je, ale na kurzoch si s jeho použitím upletiete oválny nákupný košík.

---

Rozlúčka s Lichtenfels

V nedeľu dopoludnia som už iba trochu preletel košikárov, najedol sa z miestnych stánkových špecialít a pri odchode, cestou na železničnú stanicu, som urobil ešte nasledujúce zábery.

 

Dovidenia zase o rok, Lichtenfels!

Peter Juriga

 

Ak ste sa k tomuto článku dostali iba náhodou, a chcete odo mňa dostávať podobné články a košikárske informácie, prihláste sa na odber článkov a noviniek odo mňa:

ODBER NOVINIEK ČLÁNKOV A REPORTÁŽÍ