Festival Lichtenfels – 3. časť

Pokračovanie reportáže z najvýznamnejšieho košikárskeho festivalu v Európe

[ ČASŤ 1 si môžete pozrieť tu     |     ČASŤ 2 si môžete pozrieť tu ]

---

 

Návrat ku poriadnym košikárom

Len čo som si urobil obraz, čo sa predáva v lacnej zóne, vrátil som sa späť ku kvalitným košikárom.

S kvalitným, veľmi štíhlym prútím a stojakmi nahusto, ako na obrázku vyššie, sa dá jednou sadou urobiť takáto vysoká vrstva. Ak chcete dosiahnuť čistý dizajn, čo znamená aj minimum použitých techník, bez takéhoto kvalitného, tenkého a dlhého prútia sa nezaobídete. Naspodu je miesto nohy rymovka. Pre jednoduchý vzhľad sú vynechanie nohy a výplet spodku iba rymovkou veľmi dôležité, lebo nepridávajú ďalšiu techniku.

---

 

Druhé zastavenie u Françoisa Desplanchesa

Potom som sa opäť pristavil pri stánku Françoisa Desplanchesa a pozeral ako dokončuje tácku.

Táto ich technika pripevňovania stojakov do dna, vlastne ku obruči, ktorá dno lemuje (v Angličtine scallomed base), mi stále príde ako trochu moc subtílna na to, aby vznikol trvanlivý výrobok. Prúty na spodku koša, ktorý je pri používaní dosť odieraný, sú nariedko a sú zoslabené stenčením. Takže by som povedal, že také koše veľa nevydržia. Výplet však vyzerá zaujímavo a Francúzom sa asi páči, keď je u nich taký častý. François však na dno obozretne pridal hranolčeky, ktoré dno ochránia a tak vytvoril košík ako pekný, tak aj trvanlivý.

 

---

 

Starožitník z Francúzska

Pristavil som sa v stánku chlapíka, starožitníka z Francúzska, ktorý vravel, že má vo svojej zbierke 1200 kusov košikárskych vecí. Skupováva to po celej Európe na burzách, opravuje a predáva.

Historické košíčky a kabelky u starožitníka

Pán musí byť precízny košikár, ktorý vie poopravovať staré historické kúsky. Určite ovláda košikarinu veľmi dobre, keď je reštaurátorom. Spomínal, že má 580 košikárskych kníh z celého sveta – zbiera to z nadšenia a asi sa z toho i učí to, čo potrebuje ku svojej práci.

---

 

Zakázané fotky

Pri jednom stánku, ktorý v podstate nebol vôbec zaujímavý, sa nesmelo fotiť, ale nevedel som to, tak ma s mojím fotoaparátom zahriakli. Keď som sa predstavil ako autor knihy o košikárení, ktorého zaujímajú všetky techniky, tak mi špeciálny drevený držiak, o ktorý som mal záujem, dovolili cvaknúť. Celý bol z dreva – ukážka stolárskych/kolárskych zručností. Slúžil ako forma a polohovač na pohodlnú prácu pri pletení.

 

---

 

Toto je koniec tretej časti. Nasledujú ďalšie tri, ale prístupné budú postupne iba tým, ktorí sa prihlásili na odber noviniek. Ak ste sa sem dostali, lebo som Vám poslal o článku mailom informáciu, nemusíte robiť nič, na pokračovanie Vás upozorním mailom. Avšak, ak ste sa sem dostali iba náhodou, a chcete vidieť pokračovania reportáže tak ako ich postupne budem posielať, prihláste sa tu.

Peter Juriga

 

Čo Vás v pokračovaniach reportáže čaká:

ČASŤ 4
• Rozhovor s Françoisom Desplanchesom
• Lichtenfelská košikárska škola

 

 

 

 

ČASŤ 5
• Rozhovor s dánskymi predajcami prútia
• Nemecká košikárka Anja Voß

 

 

 

 

ČASŤ 6
• Ďalší košikári
• O rozdieloch medi západným a našim stredoeurópskym košikárstvom
• Rozlúčka s Lichtenfels

 

 

 

Ak ste sa k tomuto článku dostali, lebo som Vám poslal o ňom mailom informáciu, nemusíte robiť nič, na pokračovanie Vás upozorním a link pošlem opäť mailom. Avšak, ak ste sa sem dostali iba náhodou, a chcete vidieť pokračovania reportáže tak ako ich postupne budem posielať, prihláste sa na odber článkov a noviniek odo mňa:

ODBER NOVINIEK AJ POKRAČOVANIA REPORTÁŽE