Nový Tomyśl 2015 – časť 5

Pred nejakým časom som zorganizoval Česko-Slovenskú cestu do Poľska na košikársky ferstival v Nowom Tomysle. Toto je piata časť mojej reportáže z tejto akcie.

III. Svetový festival vŕby a košikárstva

ČASŤ 5: Stretnutie so slovenským tvorcom exteriérových stavieb

ČASŤ 1 si môžete pozrieť tu          ČASŤ 2 si môžete pozrieť tu          ČASŤ 3 si môžete pozrieť tu          ČASŤ 4 si môžete pozrieť tu


Pán Lalák z obce Nesvady pri Nových Zámkoch sa drží rady svojho otca: ,,začni robiť niečo, čo iní nerobia“. A tak sa málo zaoberá klasickým košikárstvom, ale za to veľa času trávi veľkoobjemnými až architektonickými výpletmi a stavbami, bol jeden z tých, ktorí tam neprišiel s našou 8-člennou skupinou česko-slovenských košikárov, ale sám. Stálo mu to za to.

Veľa rokov sa potýka, a má skúsenosti s tým, ako také ploty, brány a záhradné architektonické prvky chrániť pred vplyvom poveternostných podmienok. Keďže túto problematiku sme viac krát riešili i pri spracovávaní Zborníka z košikárskeho stretnutia v Košariskách, využil som možnosť a ešte raz som si s ním prešiel ochranu prútia pred rýchlym rozkladom.

On dôkladne vysušené výplety chráni fermežovým nástrekom. Nerobí to však teplou, či horúcou fermežou, ako som si myslel, že napomáha vsiaknutiu do prútov, ale používa ju pri bežnej, vonkajšej teplote, lebo „to by pri striekaní aj tak vychladlo“, čo naozaj dáva zmysel, keďže pri striekaní sa fermež rozptýli do jemných kvapôčok a tie vzduch rýchlo ochladí. Pán Lalák pripomína: „Musí to byť úplne suché, až potom možno fermež aplikovať. Nastriekať raz, mesiac počkať a potom nastriekať znovu“. Nový výplet teda treba aspoň 2x nastriekať. Nepoužíva nič iné, žiadne iné ochranné prostriedky iba fermež – prírodný materiál. Ako dôkaz, že to je dostatočná ochrana prútia a funguje to, hovorí: „Robím ľudom prácu a po nejakom čase mi volajú, že aby som u nich pokračoval a robil ďalšie veci. Keby im to nevydržalo 2, 3 roky, tak by ma nevolali. Fermež je olej. Keď sú prútie či drevo suché, fermež ľahko do nich vsiakne. Aj tá kôra to príjme. Kým opadne z prútia kôra, to je 4-5 rokov. Keď sa potom výplet znova nastrieka, už na drevo, tak ten ochranný faktor fermeže pokračuje ďalej.“

Doplním tu ešte informáciu, ktorú mi nedávno poslal pán Architekt Juraj Císar z Nitry kde píše: „Vzhľadom k tomu, že som prútené koše pred ich osadením na špeciálne kovové držiaky 3x napustil fermežovým olejom, držia pohromade, vystavené celoročne poveternostným vplyvom a ozobávaniu vtákmi pri zháňaní vetvičiek na hniezdenie.“ Koše mu plietol Janko Zeman, má ich tam viac ako 7 rokov. Takže to dokazuje, že fermežovanie funguje.

Pán Lalák pletie aj z mladých lieskových palíc. Má miesta kde tento materiál môže získavať v potrebnom množstve – „nasadili to na udržiavanie svahu a dovolili mi aby som si to zrezával“. Robiť s hrubými lieskovými palicami už je poriadna námaha, ale keď má niečo náročnejšie, tak má brigádnikov, ktorí mu pomôžu. (Na margo práce z lieskami tu s odstupom asi 3 rokov pridávam informáciu z následného rozhovoru s p. Lalákom. Ukázalo sa totiž, že z liesok vypletané ploty majú veľmi nízku životnosť – veľmi rýchlo sa ropadajú, podstatne rýchlejšie ako vŕbové, preto od používania liesky ustúpil a používa na svoje výtvory už iba vŕby.)

Topoľ ako výpletový materiál nepoužíva, „lebo od toho odpadáva kôra a po 2 rokoch to je škaredé“… „ale vŕba je dobrá, lebo keď prút vyschne, jeho kôra sa prilepí na drevo. Problém by bol, ak by sa voda dostala pod kôru, ale nafermežované suché prútie je proti vode chránené.“

Pán Lalák hovoril aj o smutnej vŕbe, že „vravia o nej, že je krehká, ale ona je veľmi dobrá, keď je čerstvá, lenže keď vyschne, zatlačíte prstom a praskne.“ Čiže krehká je po vysušení a preto nie je vhodné mať z nej upletené veci – rozlámali by sa. Moja skúsenosť s touto vŕbou je taká, že to čo ľudia volajú smutná vŕba sú v skutočnosti rôzne odrody a podľa toho sa za čerstva lámu viac, či menej. V kôre by sa mnohé mohli zdať, že sa z nich dá pliesť, bez kôry to už je horšie.

Pán Lalák príležitostne učí aj pletenie bežných košíkov. Rozprávali sme sa v tej súvislosti o mojej knihe a prišla reč aj na to, že keď ju spoznali, kúpili si ju  dokonca aj cudzinci – Rakúšania, Nemci a Poliaci. Dokonca aj pán Fontales, ktorý na festival priniesol výstavu Španielske ľudové košikárstvo, keď som sa s ním na výstave stretol, moju knihu už vlastnil. Pán Lalák na to povedal: „v tej vašej knihe je všetko viditeľne znázornené a tak jazyk nie je bariérou, preto si ju pokojne kúpia Poliaci i Nemci.“


Potom, keď už košikári dokončili svoje diela a roztratili sa, už som nemal veľmi s kým hovoriť, išiel som preto pozrieť medzinárodné košikárske predajné stánky. Prešiel som zónou kde boli davy ľudí, ktorí prišli najmä za sprievodným kultúrnym programom, pivom LECH a stánkami s občerstvením. Treba povedať, že väčšina z nich sa o košikárov vôbec nezaujímala.

Ale nevadilo to. Pomohli svojim „konzumom“ finančne podporiť nákladné organizačné výdavky 🙂


Keď som sa predral davom, našiel som, stánok s názvom Gediminas i Paulinius Burkicikas z Litvy. Plietli veľmi zaujímavé neokukané praktické koše v kombinácii vareného lúpaného prútia s prútím v kôre.


V Nemeckom stánku, združujúcom zrejme viacerých košikárov ako Annette Rehle (Natur in form) alebo  Hansgesrt Butterweck, boli koše smerujúce skôr k dizajnu.


O stánku Else Lund z Dánska, by sa dalo povedať to isté čo o predošlom: prírodné prútie a viac-menej umelecké formy.


Najviac zo všetkých stánkov však môjmu oku lahodil ten francúzsky u košikárky Marie-Jo MARAQUIN – kombinácie bieleho miazgovaného prútia s prírodným prútím v kôre v ušľachtilých formách a vyznačujúce sa kvalitnou košikárskou a remeselnou prácou.


No a dosť ma prekvapil Anglický, pôvodne textilácky vzdelaný košikár John Galloway, ktorý sa dal na košikársku dráhu, pričom začal používať rovnakú technológiu farbenia prútia ako sa naučil používať pri farbení textílií. Jeho farebné nádoby, koše i skulptúry ma najskôr zaskočili, ale potom zaujali. Je v nich totižto skrytý potenciál moderného uchopenia prútia, výsledky čoho potom môžu zapadnúť i do veľmi moderných puristických interiérov. Johnove farebné koše ich svojou žiarivou farebnosťou oživia.

Keď prútie nafarbí, tak ho potom (asi ľanovým olejom) naolejuje a ten olej bráni tomu aby sa farba z prútia preniesla na odev, ak by to bol napr. bielizňový kôš. Vraví, že olej zalepí, prekryje, všetko a už nie je priamy kontakt s farbou.“ Po prvom naolejovaní, keď to olej vsiakne, olejuje ešte druhý krát. Používa veľmi ostré farby, ale zaručoval, že nedôjde ku žiadnemu transferu farby na veci v koši alebo pri obtretí sa o kôš.

Otázka je kedy to olejuje, lebo prútie pri práci musí byť vlhké, ale olej by to nedovoľoval. To som sa ho bohužiaľ nespýtal. Musí prútie asi nafarbiť, potom ním vypletie kôš, vysuší ho a až následne výrobok celý naolejuje.


Tak a to by boli všetci s ktorými som sa stretol alebo aspoň videl ich práce. Viac som nestihol. Úplný zoznam košikárov a foto ich prác je iste v knihe, ktorú po festivale pripravili.

Ešte Vám ponúkam krátke video z toho, ako prežívali večer návštevníci pivného festivalu.

 

Bodku za sériou mojich článkov z Poľska urobím zábermi z večernej atmosféry v košikárskom pavilóne, kde boli vystavené práce košikárov a kde sa odohrával košikársky záverečný kultúrny program (iný od programu pivného).


A to je koniec seriálu o Festivale v Poľsku.

Dovidenia pri čítaní iných mojich článkov z ďalších zaujímavých košikárskych aktivít!

Pošlem Vám ich, ak ste prihlásení do môjho zoznamu. Ak ešte nie ste, urobte tak kliknutím na tlačidlo nižšie.

 

Peter Juriga

 

ODBER ČLÁNKOV A NOVINIEK