Pred nejakým časom som zorganizoval Česko-Slovenskú cestu do Poľska na košikársky festival v Nowom Tomysle. Toto je štvrtá časť mojej reportáže z tejto akcie.
III. Svetový festival vŕby a košikárstva
ČASŤ 4: Debata s víťazom festivalu – držiteľom Grand Prix – a ďalšími
ČASŤ 1 si môžete pozrieť tu ČASŤ 2 si môžete pozrieť tu ČASŤ 3 si môžete pozrieť tu
Hneď na začiatku, ako som začínal obchádzať košikárov, som si všimol krásnu prácu Francúza menom François Desplanches. To som ešte nevedel, že získa prvé miesto v kategórii „tradičné koše“ a že práve on bude o pár hodín držiteľom hlavnej ceny festivalu (Grand Prix). Práve odchádzal na obed, preto bol rozhovor krátky, ale odfotil som aspoň jeho zaujímavé pracovisko, kde vidíte vlastnoručne vyrobené pracovné stolce a hotovú aj rozrobenú opálku – tak by som jeho košíky nazval ja. Tie dve opálky boli jeho súťažný exponát.
Neskôr som sa pri ňom zastavil opäť a porozprával sa viac. Opálka, ktorú robil, bola kombináciou vŕby a jedlého gaštana. Osnovu, rebrá, teda robil z mladých výhonkov gaštana a výplet z vŕby. Pestuje si vlastné vŕby, aby si mohol vyberať farby – Purpurea, Viminalis, Triandra, Rubra, kríženci… Môj človek 🙂
Festival sa konal uprostred leta, vtedy nie je k dispozícii čerstvé prútie v kôre vhodné na pletenie, takže bolo jasné, že mal zásobu suchého prútia a namáčal ho, aby s ním mohol robiť. Zaujímalo ma ako to robí, že sa zachovalo také pekné a so živými farbami. Povedal mi len, že nemá problémy s černaním prútia pri jeho namáčaní.
Nuž, každý druh vŕby sa chová trochu inak. Na opálke, ak sme sa správne rozumeli, oranžovo-žltá vŕba je purpurea, červená je viminalis a zelenej odrodu nepoznal.
Košikárinu robí ako „exclusive job“, živí sa tým, ale potvrdil mi, že nie je ľahké z toho žiť. Takú opálku vo Francúzsku predá za 100 – 120 €. Na tunajšie pomery (slovenské, české, poľské) to nie je málo, ale je to výrobok, ktorý si môžete dať do obývačky a nestratí svoju hodnotu ani za 50 rokov. Precízne, precítene pletený kus. Povedal, že vo Francúzsku vo svojom okolí na to zákazníkov nájde.
Gaštany, ktoré potrebuje na výrobu osnov, rastú u nich divo v prírode. Hovoril, že je celkom ťažké s nimi pracovať. Keď mi písal kontakt na web, kde má veľa iných druhov košov a výrobkov robených rôznymi technológiami, videl som, že jeho písmo je rovnako pekné, precízne a úhľadné, ako jeho košíky. Keď sme sa rozprávali o ostatných košikároch, ktorí tam boli, veľmi si považoval Japonca z Tokya a jeho precízne misy (toho ešte budem spomínať neskôr). Myslel si, že v kategórii košíkov ten Japonec nemá konkurenciu (netušil ešte, že vyhrajú jeho, Desplanchesove, opálky). Chystal sa tú japoncovu bambusovú misku kúpiť. Cena bola vraj 100 dolárov. Ktovie za koľko by sa teraz predali Françoisove víťazné opálky…? 🙂
Medzi tým ako som obchádzal košikárov, som natrafil na kreslo, ktoré sa mi páčilo dizajnom i kvalitou práce, ale nevedel som nájsť košikára, jeho tvorcu.
Pán, ktorý pri ňom stál, bol v skutočnosti „komisár“, ktorý si ho obzeral. Bol to maliar a bol členom poroty, ktorá hodnotila práce. Tak sme sa v kresle aspoň navzájom odfotili 🙂
Neskôr som behaním po internete zistil aspoň to, že autor kresla je Poliak a našiel obrázok, keď bolo ešte v rozrobenom stave.
Od kresla som sa presunul k Francúzske Virginii Baugier.
Tá plietla niečo, čo by sa typovo podobalo u nás známemu košíku gondola. Očividne mala vlastný materiál. Tmavá vŕba vo výplete je Salix Purpurea Daphnoides a tak ako je v košíku, to je jej prirodzená farba. Vravela, že rezaná bola pred 3 rokmi, hneď bola uložená bez prístupu svetla a takto sa sfarbila do čierna – „čím viac čakáš, tým černejšia je“. Poznamenala tiež, že farba veľmi záleží od miesta kde vŕba rastie. V ich pôde je viac čierna. Majú s manželom viacero prútnikov, kde pestujú 12 odrôd vŕb, a farba rovnakých vŕb na rôznych miestach sa im líši.
Mimo zastrešenú plochu dokončoval svoj objekt, by sa dalo povedať záhradného nábytku – Visiaceho hniezda, Poliak Grzegorz Papiński.
Priemer toho diela bol 1,8 m a výška 2m. Hovoril, že majú rodinnú firmu, kde robia aj mnohé iné pletené produkty.
Na festival prišlo aj viacero košikárov z Čile – taká skupina. Jeden z nich, asi ten významnejší, sa volal Juan Carlos Vera, ale keď som sa od nich niečo chcel dozvedieť narazil som na veľkú jazykovú bariéru. Ich práca bola, aj keď nie až taká precízna ako víťazného Francúza, ale úchvatne jemná. Vypletané čelo postele, opletaná fľaša vína, ornamenty, klobúk…
A všetko bolo z vŕby – veci o ktorých by si z diaľky, a niekedy i z blízka, človek myslel, že sú robené z pedigu, štiepaného ratanu alebo z nejakej trávy, boli z jemných vŕbových šlemov (niekto by to nazval lubky). Pri klobúku by mi naozaj nenapadlo, že základný materiál bola vŕba – iba biele a červené prútie a z neho štiepaním, úžením a hobľovaním vyrobené šlemy široké pár milimetrov a hrubé asi ani milimeter. No a to všetko stihli urobiť na mieste pravdepodobne z prútia, ktoré im poskytli Poliaci.
I nasledujúce výrobky robili oni.
Kruhová lampa vpravo, ma dizajnom zaujala. Mala kovovú zváranú konštrukciu. Kreslo malo drevenú konštrukciu. Obe veci súťažili v kategórii „nábytok“.
Asi najväčší záujem okoloidúcich priťahoval chlapík z Tokia, ktorý tam vyslovene obradným spôsobom s až demonštratívnym pokojom plietol svoje bambusové misky. Je to pekný a praktický materiál ten bambus, ale aby ho mohol prepletať a ohýbať, ako vidno na obrázkoch, musel ho na jemnučko naštiepať, čo mu potom dovolilo ohýbať pruhy aj do boku.
To je ten čo ich vraj predával po 100 $.
Vznikali tam aj gýče typu hríb. Z hľadiska techniky a košikárskej práce však dobré dielo.
Tvorkyňu tejto vázy, pani Wachowiak, sa mi nepodarilo stretnúť (foto kde pletie som prevzal), ale neskôr som komunikáciou s pánom Andrzejom Pawlakom, dušou festivalu, vypátral aspoň jej priezvisko a e-mail, keď fotku jej vázy chceli uverejniť na obálke v časopise Le Lien Creafif a nevedeli zistiť autora.
Nebolo inak ľahké, ani po festivale na jeho oficiálnom webe vypátrať nejaké informácie. Čakal by som, že tam nájdem fotografie výrobkov všetkých súťažiacich a hlavne práce víťazov jednotlivých kategórií. Nič tam však nie je. Asi si to nechávajú do publikácie, ktorú po festivale robievajú, aby sa tá predávala a pomohla tak festival – tento náročný projekt – financovať.
V čase písania tohto článku sa na Facebooku objavila táto fotka:
Takže kniha o festivale už je na svete a vyzerá reprezentatívne.
Ako som chodil vnútrom a okolo košikárskeho pavilónu, stretol som relatívne mladého chalana menom Andrew Perry, s Prvým vydaním Le Lien Creafif v angličtine. Zastupoval tam tento francúzsky košikársky časopis – prekladá ho do angličtiny. Vravel ako je tažké prekladať takéto veci – zvládnuť tú košikársku terminológiu. V tom som mu mohol len prisvedčiť, keďže s tým mám skúsenosti. Vravel že si musel začať tvoriť vlastný prekladový slovník, lebo takéto veci neexistujú.
Le Lien Creafif je zaujímavý časopis s mnohými návodmi. Kamarát, košikár Janko Zeman, si ho kupoval ešte vo francúzskej verzii a veľmi si ho chválil. „Lúskal“ ho so slovníkom slovo po slove. Keď sa chce, jazyk nie je bariéra! Kedysi chodili košikári a košikárski priekupníci zo Slovenska po celej Európe a dohodli sa.
V januári 2017 som si však na webe časopisu prečítal správu, že „dobrodružstvo anglickej verzie končí“. Že potrebovali dosiahnuť stav 600 predplatiteľov a po piatom vydaní sa im nepodarilo dosiahnuť ani 100. Z ekonomických dôvodov teda museli anglický projekt skončiť, úspešný francúzsky pokračuje ďalej.
Francúzske i anglické časopisy, aj spätne, sú na webe v predaji. Jedno elektronické vydanie stojí 5,50 €. Jedno číslo (zrejme prvé anglické vydanie) je zadarmo na stiahnutie tu.
ČASŤ 5 – Stretnutie so slovenským tvorcom exteriérových stavieb Vás čaká už čoskoro, ak ste sa prihlásili na odber mojich noviniek.
Pokračovanie bude opäť prístupné iba tým, ktorí už odo mňa dostávajú mejly – prihlásili sa na odber. Ak ste sa na túto stránku dostali iba náhodou, prihláste sa aj Vy!