O košikárskom náradí

Jedna z tém, o ktorej som sa cítil byť dlžný napísať, je košikárske náradie. Článok je tak trochu aj môj príbeh ako som sa postupne dostával k tomu, ktoré používam. Vyšiel mi dlhší ako som čakal, ale verím, že nebude nudiť. A keďže nič nie je stále rovnaké, aj náradie sa vyvíja a nachádzam stále lepšie, tak ho priebežne aktualizujem, takže ak ste ho raz čítali, druhý krát tam opäť niečo môžete nájsť. Začal by som tak povediac od piky.

ČASŤ 1: Od prahistórie až po moderné nožnice

Nedávno som písal príspevok na košikársku konferenciu v Mělníku a v jeho úvode som sa trochu zaoberal aj históriou. Je celkom možné, že história pletenia začala budovaním rôznych ochranných plotov a prístreškov, jednoducho zahrádzaním nejakého priestoru haluzami, konármi a prútmi. Na túto činnosť zrejme postačili silné ruky, ktorými sa haluze pozbierali alebo poolamovali zo stromov a kríkov.

Viem si predstaviť, že keď takéto spletanie človek robí celý život, tak sa pri tom neustále zdokonaľuje učením sa z rôznych náhodných situácií alebo riešením drobných problémov, ktoré pri spletaní nastávajú. Postupne zbiera šikovnejšie a šikovnejšie postupy a rôzne finty.

Ak takto nezávisle od seba a izolovane, pracuje veľa ľudí, tak vymyslia rôzne postupy, ktoré sa môžu vyvinúť až ku rôznym prenosným košom. Cestovanie týchto košov s prepravou tovaru v nich alebo potulky ich tvorcov potom prispievali k šíreniu techník a postupov pletenia. Šikovnejší človek, ktorý má trochu skúseností, vie z cudzieho koša jednoduchým sledovaním cesty prúta vypozorovať ako je kôš pletený. Ja to tak robím od počiatku a veľa som sa tým naučil aj keď rozhodne nie všetko.

 

Prvé náradia

Aby sme sa nestratili v pokusoch vymyslieť košikársky dejepis, poďme sa pozrieť na náradia, ktoré sa postupne s narastajúcou schopnosťou spracovávať drevo, nerasty a kovy objavovali viac a viac. So zjemňovaním košikárskej práce, narastajúcou precíznosťou a snahou o vyššiu efektivitu a estetiku, bolo dobré náradie stále potrebnejšie.

Možno na začiatku poslúžili nejaké kamenné nože či sekery, ktorými sa z kríkov odsekali prúty a neskôr na hotovom koši odstránili ich pretŕčajúce konce. Takto mohol vyzerať začiatok košikárskeho náradia. Neskôr, s príchodom kovových nástrojov, pravdepodobne prevzali žezlo rôzne metalické sekery a nože.

 

Minimum pre prácu

S obyčajným nožíkom si zrejme košikári vystačili celé stáročia. I ja som si vo svojich začiatkoch zopár krát vyskúšal prácu iba s týmto základným nástrojom a to v situáciách, keď som išiel s kamarátmi do prírody a mal pri sebe iba skladací nožík. Vďaka nemu som bol schopný naspäť priniesť hotový košík s rúčkou.

 

Pred 9 – 12 rokmi som robil pre ÚĽUV výskum košikárstva. Vyhľadával som košikárov, zaznamenával čo a ako pletú a pod. V roku 2009 som bol takto na východnom Slovensku a narazil som tam na pána Jozefa Cocuľu z dediny Ondrejová. Bol to človek oddaný košikárstvu a aj ho učil.

 

 

Také pekné a kvalitné opálky ako uňho som u žiadneho iného košikára na Slovensku nevidel. Boli pevné ako zo železa a precízne tvarované, pletené pritom len z divého prútia. Do správy z návštevy uňho som vtedy napísal aj toto: Nožnice nepoužíva. Aj pri zbere používa iba nôž a ešte vraví, že je to výhoda, lebo pri zbere nožnicami treba dve ruky – jednu na držanie prúta a druhú nožníc. Vravel: „S nožíkom v prírode po rôznych jarkoch a potokoch, kde je človek často jak opica, ja jednou rukou prút i odrežem i hneď vezmem“. Pán Cocuľa nožnice nepoužíva i preto, lebo nemajú taký čistý rez a pri strihaní sa prút aj niekedy rozštiepi. Hovorí: „nožíkom odrežem prút tak na hladko, že na ňom môžem chodiť aj po holom zadku.“

Človek sa má učiť od tých najlepších majstrov, lebo o svojom remesle vedia určite čosi viac ako kadejakí šuplikanti. Majstrov poznáte podľa ich výsledkov, výrobkov. Ja by som si od majstra Cocuľu, z tohto jeho postoja k nožniciam a nožíku vzal poučenie o veľkej dôležitosti noža a kvalite práce, ktorá sa ním dá dosiahnuť. No a jeho nožnice, ak boli schopné prút rozštiepiť, museli podľa mňa byť nejaké veľmi zastarané, voľné, tupé… proste neporiadne.

 

Vynález záhradníckych nožníc

Je isté, že s dobrými nožnicami sa môže práca poriadne zefektívniť a určite preto sa tento francúzsky vynález tak rozšíril. O ich vznik sa v r.1819 zaslúžil aristokrat Antoine Francois Bertrand de Molleville. V posledných rokoch 19. stor. boli sécateur (francúzsky názov pre záhranícke nožnice) predávané po celej Európe a Amerike. Aký to bol prevrat v efektivite práce svedčí aj to, že angličtina slovo „secateurs“ prevzala do svojho slovníka.

Ja som svoj prvý košík plietol iba s nožíkom, klasickým švajčiarskym skladacím, ale na druhý už som si vzal aj nožnice – a pomohli. Prvé boli staré celokovové, otcove, rovnaké ako na obrázku nižšie. Potom som si kúpil v princípe rovnaký typ, ale s plastovými rúčkami. Je isté, že prútie zbierame a košikárime najmä v zime a keď človek strihá vonku, v chlade, tak plastové rúčky prídu vhod – neprimrznú k prstom, prinajmenšom pocitovo nie sú také chladné ako kovové.

 

Dlho som na tieto klasické záhradnícke nožnice nedal dopustiť a pochvaľoval som si, že obe čepele boli úzke a išli na konci do špica. Špičky boli tenké a dostal som sa nimi dobre a tesne na miesta, kde bolo treba prúty odstrihnúť, veď nechcete aby sa v koši o ich konce všetko zadieralo. Medzitým už som začal robiť aj svoje kurzy a hľadal vhodné náradie pre žiakov.

 

 

Všeličo mi prešlo rukami, všeličo som aj pokúpil a celkom to ľutujem, lebo nakoniec som v obchode pre vinohradníkov objavil švajčiarske nožnice Felco. Pozrel som, videl precíznu konštrukciu, chytil do ruky, vyskúšal strihať, vypočul si od majiteľa obchodu, že každú jednu súčiastku do nožníc je v prípade potreby možné dokúpiť a vedel som že this is it! (toto je ono!).

Napriek tomu, že spodná čepeľ bola hrubšia, nie typická „nožnica“ ako na mojich obľúbených, výrobca však jej špičku z jednej strany zabrúsil, zaostril a tak sa ňou dá dostať aj na neprístupnejšie miesta, takže o konce prútov trčiace z koša sa vám nebude zadŕhať ani ruka, ani obsah koša ani šaty. Spodná čepeľ je na nich skôr opora a vlastný strih robí najmä horná „nožnica“. No proste kúpil som tie nožnice a užíval som si to.

Asi 2 roky som ich vôbec nepotreboval ostriť a odpadol aj neustály problém s doťahovaním matky na skrutke, ktorá spájala čepele. Úplná lahoda. Nožnice majú dokonca aj špeciálne miesto, taký žliaboček, kde môžete vložiť drôt a prestrihnúť ho bez toho, aby ste si ich zatupili. Mnohí vinohradníci ich pre ich vlastnosti majú ako základné náradie. K nožniciam je dodávaný i malý univerzálny kľúč, ktorým si ich môžete dotiahnuť, doštelovať.

 

 

Sledujem aj svetové dianie a všímam si kde všade sú v používaní. Vidno ich v rukách takmer každého košikára v západnej Európe ale aj v USA. Aj mnohí záhradníci (aj u nás) používajú len tieto nožnice. Pre bežného človeka je to náradie na celý život a pre profesionála, ktorý ich denno-denne používa, vysoko efektívny nástroj.

 

Kovadlinkové nožnice na zber prútia

V roku 2008 som vysadil svoj prvý poriadnejší prútnik a odvtedy ho každý rok postupne rozširoval. Vždy na konci zimy, v čase zberu, som si „užíval“ pár tisíc strihov, často aj hrubých prútov. Možno ešte viac som sa nastrihal pri výrobe odrezkov na výsadbu. Košikár Ján Zeman mi poradil na hrubé prúty nožnice ktoré volal kovadlinkové. Spodná čepeľ vlastne nie je čepeľ, ale iba plochá opora na ktorú horná čepeľ dosadá. Rozdiel takýchto nožníc oproti iným záhradníckym je aj v tom, že horná čepeľ je brúsená z oboch strán a spodná (kovadlinka) máva pozdĺžnu drážku a/alebo je z mäkšieho materiálu, aby sa horná (čepeľ) pri kontakte s ňou netupila.

 

Pred tromi rokmi som pred jarou spracovával svoj prútnik. Kovadlinkovými nožnicami som pri zemi prúty strihal a „Felkami“ som z nich odstraňoval rozkonárené časti. Aby som to zvládol robiť celé dni od rána do večera, striedal som hrubú a na chrbát náročnú prvú časť s pohodlnejšou druhou, pri ktorej som mohol i sedieť.

Raz, keď som sa skláňal pri zemi a odstrihával hrubé prúty, mi bez toho, aby som si to všimol, ostali v rukách „Felká“. Zaskočilo ma, ako mi to ide ťažko. Vtedy som si uvedomil a pocítil rozdiel. Keď striháte 4-5 prútov, je to v podstate jedno, ale keď to robíte od rána do večera a zápästie už nevládze, tak je rozdiel medzi nožnicami veľmi dôležitý. Hrubé prúty sa strihali kovadlinkovými oproti klasickým asi o 40-50% ľahšie.

Minulé vianoce som od švagra Mariana, ktorý ma zásobuje náradím švédskej firmy Fiskars, dostal nožnice tejto značky, ktoré vyzerali ako snaha vyrobiť kovadlinkové nožnice. Hornú čepeľ mali akoby prebrúsenú – ostrenú z oboch strán. Vyzerali trochu ako nepodarený pokus vyrobiť z ich existujúcich nožníc kovadlinkové. Mali naviac otočnú spodnú rukoväť a pripadali mi aj kvôli tomu otočnému mechanizmu veľmi masívne a ťažké, ale keď som išiel v januári na Moravu strihať prúty, vzal som ich so sebou, že ich so staršími kovadlinkovými porovnám. A zažil som ďalšie veľké prekvapenie – strihali pohodlne, hladko, bez šklbania, ktoré sa zvykne udiať pri dokončovaní strihu, a s menším množstvom potrebnej námahy. Takže mám nové číslo 1 na strihanie prútnika.

 

 

Na hrubé prúty existujú aj prevodové kovadlinkové nožnice – hrubý konár prestrihnete na viac stlačení. Ja s nimi však nemám dobré skúsenosti, lebo dobre fungovali iba keď som strihal vodorovné konáre, ale pri zvislých, čo sú takmer všetky prúty v prútniku ich prevodový mechanizmus zlyhával – stláčal som naprázdno.

Kedysi sa na zber používal zberový nôž. V spolupráci s pánom Františkom Rubešom som si nechal u kováča vyrobiť jeho dlhší variant. Je však veľmi robustný a ťažký. Bude ho treba po dĺžke zúžiť. Tiež treba zmenšiť a stenčiť aj „kosák“ pretože s takým veľkým sa ťažko pohybuje medzi prútmi a stenčením treba dosiahnuť aj vyššiu ostrosť.

 

 

Malé cvikačky

Na drobnejšie práce mi košikár Ján Zeman už dávnejšie odporúčal malé elektrikárske cvikačky, určené pôvodne skôr na prácu s medeným drôtom než s tvrdým oceľovým, čiže taký jemnejší druh (Jano pletie veľa a tak hľadá a rozpozná lepšie náradie). Ale pravda je taká, že som nejaký čas jeho radu ignoroval.

Skutočne som takéto menšie nožničky začal používať až keď objavil a odporučil iný druh – cvikačky Narex – ktoré sú trvanlivejšie a šikovne sa ostria, pretože čepele po spojení tvoria rovinu, a obidve ich naraz možno brúsiť na rovnom brúsnom kameni. Aká je s nimi skvelá práca som si vychutnal, keď som plietol stáčané misy, kde vám z košíka trčia kvantá drobných prútikov. Vystrihávať a začisťovať košík alebo iné detaily s veľkými záhradnými nožnicami je náročnejšie, nemotornejšie a často krát nepresnejšie, takže dobré malé sú praktickejšie.

 

Keď som sa pokúšal tieto, alebo nejaké podobné hľadať v predajniach pre majstrov, kúpil a skúšal som aj podobne vyzerajúce nemecké nožnice Knipex a iné od švédskej fyrmy Bahco, čo sú obe kvalitné a nie lacné značky, ale tieto čierne od Narexu boli ako cenou, tak i praktickosťou lepšie. Preto ich používam a počas kurzov aj predávam kurzistom. Veľmi sa hodia na vystrihovanie prútov z výpletu, keď napr. treba vybrať zlomený stojak a dať miesto neho ďalší, alebo na skracovanie kolíkov dna po nastrkaní stojakov, čo kurzistom, často treba naprávať.

 

 

ČASŤ 2: Nôž ako základ, brúsenie, ďalšie náradia

Nožík

Spočiatku som používal známy skladací nožík Victorinox, ale nemal poistku a zopárkrát, keď som ním prepichoval prúty, alebo robil podobný náročnejší úkon, na ktorý som bol plne sústredený, sa mi nožík nečakane zavrel a bol som rád, že sa to obišlo bez väčšieho zranenia. Kúpil som si preto malý kuchynský nožík s pevnou drevenou rúčkou.

 

Veľkosťou a tvarom čepele presne vyhovoval mojim potrebám, a páčil sa mi. Mal ostrú špičku a to bolo to čo som potreboval na štiepanie prútov pri vytváraní košikárskeho kríža. Používam ho na to stále. S trochou šikovnosti sa ním dajú aj zaostrovať prúty.

V začiatkoch som spodky prútov ostril iba tým spôsobom, že som ich šikmo odstrihol nožnicami. Robil som tak napriek tomu, že som vedel, že profesionáli to robia nožíkom. Ja som sa toho trochu bál a prišlo mi to aj zdĺhavé oproti nožniciam. Ono to chce istú zručnosť, rutinu, aby to šlo rýchlo a rez, ale aj váš palec po ňom, vyzerali dobre 🙂  Ku skutočnému používaniu nožíka na ostrenie spodkov som sa priprel až keď som písal knihu a chcel do nej dať jeho použitie so všetkými výhodami. Odvtedy ostrím nožíkom keď potrebujem veľmi dlhý rez, aj keď už iným druhom noža,viď nižšie. Človek sa do toho dostane celkom rýchlo. Pri bežnom zaostrovaní prútov na zapichávanie stojakov a opletákov do dna to však ide nožnicami šikovnejšie. Mnohí starí majstri nožom zaostrujú spodky už celkom automaticky, bez toho aby sa na prúty museli pozerať – keď to máte v rukách, nožnice sa vám nežiadajú.

 

Zahnutý štepársky nôž

Práca na knihe trvala roky a popri tom som sa od nejakého košikára alebo knižky dozvedel, že na zaostrovanie je oveľa lepší zahnutý nôž ostrený iba z jednej strany. Tak som kúpil skladací zahnutý nôž českého výrobcu KDS, k tomu prírodný brúsny kameň a strávil viac ako hodinu namáhavým prebrusovaním obojstranne ostreného noža na jednostranný. Napokon sa to podarilo a skutočne, zaostrovanie prútov sa stalo zábavou – robil som celkom šikovne pekné, dlhé, rovné rezy, vďaka ktorým sa mi prúty na ďalšie pletenie do dna zastrkávali ľahšie a krajšie. Takže na tento nožík som nedal dopustiť.

Potom som však začal robiť kurzy a u pána Brychtu – toho predajcu vinohradníckych potrieb – som okrem nožníc Felco našiel aj štepársky nožík Felco, ktorý je zahnutý a od výroby brúsený iba na jednej strane, aby štepári vedeli urobiť potrebné hladké a rovné rezy – presne to isté, čo potrebuje aj košikár. Nožík bol dokonca lacnejší, ostrejší a do ruky šikovnejší. Môj obľúbený prebrúsený nôž KDS skončil na „druhej koľaji“.

 

 

Francúzsky kosákovitý nožík

Počas mojich ciest v posledných rokoch po západných košikároch som sa stretol s častým používaním kosákovitého nožíka, typického najmä pre Francúzov, ale videl som ho v akcii aj u Nemcov. Prekvapilo ma však, že ho majú brúsený z oboch strán.

 

V múzeu košikárstva vo francúzskom Fail-Billot som na dokumentárnom filme videl, že to bol univerzálny nôž na všetko. V dávnejšej minulosti ním hádam zberali aj prútie. Vo filme bolo vidieť ako ním očisťovali, presnejšie osekávali z jednej i druhej strany rozkonárené prúty od bočných vetvičiek a vtedy mi došlo, že keby bol brúsený jednostranne, presekával by im prúty. Okrem toho, tradičné francúzske košikárstvo je takmer založené na veľmi dlhom zaostrovaní spodkov prútov – po anglicky sa také ostrenie volá scaloming. Potrebujú dlhý stenčený koniec prúta, aby ho mohli obtočiť okolo obruče alebo výpletu a pripojiť ho ako osnovu na ďalšie pletenie. Je dosť možné, že na tieto 10 – 12 cm dlhé rezy už jednostranne brúsený nôž s tendenciou zarezávať sa najvhodnejší nie je. Oni teda potrebu švajčiarskeho štepárskeho noža nemajú, pracujú so svojim tradičným, ale pre naše košikárstvo je jednostranne brúsený nesmierne praktický.

 

Brúsky a brúsne kamene

Už som spomínal, že som si kúpil brúsny kameň, lebo som v začiatkoch dlhšie nemal poriadne riešenie na brúsenie náradia, ktoré sa ukázalo byť kľúčovým pre peknú a efektívnu prácu. Ak sa vám tupé ostrie nožíka iba kĺže po prúte, nezarezáva sa doň, alebo ak Vám nožnice žujú, tak je to poriadne otravné a vo výsledku ešte aj škaredé. Takže treba brúsiť! Ten spomínaný kameň bol na jednej strane hrubý, drsný – pre rýchle hrubé odbrúsenie. Na druhej strane bol jemný – na finálne dohladenie ostria. Bolo to super. Moje náradie vďaka nemu mohlo byť konečne a stále v dobrej kondícii. Kameňom sa však ťažko dostávalo na menej dostupné miesta – nevedel som sa dobre dostať do miesta, kde sú nožnice spojené, bez toho aby som pri brúsení jednej čepele netupil druhú. Musel som ich preto kvôli brúseniu rozoberať.

 

Diamantová oslička

No ale, opäť v obchode pána Brychtu, som našiel hneď dve lepšie náradia a opäť pochádzali zo Švajčiarka. Samotná firma Felco pre svoje nožnice vyvinula a odporúča malú osličku, ktorá je taká úzka a šikovná, že sa ňou dobre dostanete všade kde treba. V skutočnosti je to kúsok ocele kompletne pokrytý jemným diamantovým prachom.

 

Diamantový prášok zaručí, že brúsenie je účinné. Dobre odoberá aj z veľmi tvrdej ocele, z akej Felco nožnice sú. Dokonca ním nabrúsite aj keramické nože, ktoré inými bežnými brúskami nenaostríte. No a to, že je diamantový prach jemnučký, zas zabezpečí, že ostrie bude hladké a vydrží dlhšie. Pri brúsení treba dodržiavať správne smerované krúživé pohyby pod uhlom odporúčaným výrobcom. Perfektne to funguje:

 

Karbidová brúska

Pán Brychta (už je na dôchodku a obchod zavrel) však mal ešte jeden brúsny nástroj – zo spekaných karbidov. Spekané karbidy nie sú také tvrdé ako diamant, ale sú stále veľmi tvrdé a cenovo dostupné. Malá rúčka z hliníkovej zliatiny je na jednom konci osadená hranolčekom spekaného karbidu. Brúsenie prebieha tak, že hranou karbidu jednoducho zoškrabujete ostrie.

 

Ak si dáte nožík nad hárok čistého papiera a začnete ostrie karbidovou brúskou škrabať, uvidíte drobné tmavé kovové pilinky. Je to neuveriteľne praktické a rýchle brúsenie, také intuitívne, že keď na kurzoch takto ostrím nožíky a nožnice kurzistom, kupujú si tú brúsku aj ženy, ktoré inak radšej zverujú tieto technické veci svojim chlapom.

Chlapom však odporúčam, kúpiť si nielen karbidovú brúsku ale aj tú osličku, aby ňou po čase ostrie, ktoré karbidovou brúskou trochu zhrboľatie vyhladili. Je to dobrá dvojkombinácia za pár euro. Pre bežného človeka opäť na celý život.

 

Šidlo

Okrem nožíka a nožníc ku môjmu základnému náradiu nevyhnutne patrí aj šidlo. Košikár ho potrebuje na vytváranie dier a priestoru pre prúty, ktoré ide prevliekať. Pri opise košikárskej dosky nižšie je spomenuté ešte aj druhé dôležité použitie šidla ako nástroja na pohyblivé pripevnenie košíka ku doske. Šidlo vhodné na tento účel musí byť pevné a musí znášať búchanie kladiva po jeho hlave. Také je napríklad šidlo Narex. Kedysi ho robili s červenou hlavou/rukoväťou, čo bolo lepšie, lebo ho človek ľahšie medzi iným náradím alebo neporiadkom našiel. Dnešné sú naturálne, s drevenou rukoväťou. (Na začiatok niekomu môže postačovať aj upravený starý skrutkovač so zbrúseným hrotom, ale výhodou šidla je širšia rukoväť do ktorej sa lepšie tlačí a tiež jeho pevnosť.)

Ak pletieme s prútím v kôre, je šidlo Narex výborné. Ak však pletieme jemné plytké veci z lúpaného, zvlášť z bieleho prútia, môže byť potrebné použiť na pribitie košíka ku doske nerezové šidlo, lebo to nezanechá v dne čiernu dieru. Ja som si také najskôr vyrobil zabrúsením pochrómovaného skrutkovača. Neskôr som objavil profesionálne riešenie od Knipexu po ktorom sa dá aj búchať.

Pred dvoma rokmi som bol v nemeckom meste Lichtenfels, bývalom veľkom košikárskom centre, kde každoročne bývajú jarmoky európskeho významu, a kúpil som tam šidlo, ktoré je podstatne mohutnejšie ako tie čo sa bežne používajú tu. Vídal som ten typ u mnohých západných košikárov, tak som si povedal, že na tom niečo musí byť. Dán, ktorý mal podobných šidiel vo svojom stánku viac, ho so mnou „vyčendžoval“ za anglickú verziu mojej knihy, ale musel som mu ešte doplatiť, lebo za značkové šidlo s rúčkou z nejakého vzácneho tvrdého dreva chcel 56 €.

Po návrate z Nemecka som ho pri prvej príležitosti vyskúšal a zistil, že aj hustý vyplet z jemného lúpaného prútia v pohode znesie keď doň zastrkávate takýto hrubý „kôl“. A skvelé bolo, že po vytiahnutí sa prúty vracali oveľa menej – ostala lepšia diera ako po bežnom šidle. Veľmi, veľmi praktické.

 

 

Košikárska doska

Tí čo pletú trochu viac zistia, že je veľmi dobré mať aj košikársku dosku, ku ktorej si pripnete – šidlom pribijete – rozrobený košík. Uvoľníte si tak ruky, košík nemusíte držať a venujete sa iba pleteniu. Košikárska doska sa dá rôzne položiť na stehná, medzi stehná, na zem… a tým si košík môžete dvíhať alebo nechať klesnúť a miesto kde práve pletiete máte v zornom poli a vždy po ruke. Košíkom môžete na doske otáčať a kontrolovať jeho proporcie. Je to veľmi praktické.

 

Celkom praktický je aj spôsob uchytenia košíka tak, že sa zhora cez jeho dno a prevŕtaný otvor v doske prestrčí zašpicatená skrutka so širokou hlavou a priskrutkuje sa do matice, ktorá je zo spodnej strany pracovnej dosky. Jednak sa tým šetrí doska, do ktorej netreba nič nabíjať, ale hlavne odpadne nevýhoda, ak šidlo z času na čas vypadne. Pri hrubších košíkoch kde nevadí, že závit trochu „rozdrása“ dieru je to veľmi šikovné riešenie (odpozorované od Jana Zemana).

Pre použitie na kurzoch som vyvinul menšiu dosku, ktorá sa položí na stôl. Jej rozšírený variant obsahuje aj zvierku nevyhnutnú na pletenie obdĺžnikových dien a iných plôch. Myslím, že je to šikovné riešenie aj pre domácke, neprofesionálne košikárenie.

Pre náročnejších košikárov som vyvinul aj profesionálny, dlhý variant, ktorý už nie je primárne určený na používanie na stole, ale na polohovanie na stehnách košikára.

 

 

Ubíjadlá

Všetky košíky treba pliesť husto a pri práci aj ubíjať, aby v nich neboli zbytočné medzery a aby sa čo najviac predišlo rozviklanému výpletu po vysušení. Ja, keď som nemal nič iné, spočiatku, som ubíjal kladivom a musel sa pri tom triafať. Teraz používam oceľové ubíjadlo. Mám dve veľkosti. Na veľké výrobky používam klasické ubíjadlo, ktorého veľkosť a forma bola vyvinutá Mělnickými košikármi a podľa Pavla Dvořáka, košikára z Veltrus, ktorý so svojou partnerkou Zuzanou Tilajscsikovou pokračujú v tamojšej košikárskej tradícii, je veľmi vyvážené. Túto jeho vlastnosť človek najviac ocení, keď sa košikárením živí a „búši do košíkov“ od rána do večera.

Na kurzy, ale aj na menšie výrobky používam zmenšený variant ubíjadla, ktorý je na drobnejšiu a jemnejšiu prácu šikovnejší. Malé ubíjadlo som vyvíjal s pánom Horečným, ktorý mi svoj prototyp priniesol na kurz, zapáčil sa mi a potom sme ho už iba dolaďovali.

 

 

 

ČASŤ 3: Excelentný kúsok z Japonska a zvyšok môjho náradia

Bočné cvikačky

Pred pár rokmi, keď som pracoval na preklade mojej knihy do angličtiny, som začal viac komunikovať so západnými košikármi a diskutovať aké náradie a prečo používajú. Majú tam nejaké odlišnosti a s niektorými je rozumné sa zoznámiť.

S Katherine Lewis z USA som napríklad riešil ako prekladať názov „štikacie bočné elektrikárske kliešte“ a ako sme si to vyjasňovali, čo to sú za nožnice, tak ma oboznámila s japonskými nožnicami, ktorých primárne určenie je strihanie plastu, ale skvelo slúžia aj košikárom. Katherine veľmi oceňovala ich extrémnu ostrosť a to, že ostrie je úplne na strane a teda sa dostane pri strihaní úplne tesne ku miestu kam potrebuje – nič po odstrihnutí nepretŕča. Nevedel som však tieto japonské nožnice nikde v Európe zohnať.

O rok na to som bol na už vyššie spomínanom košikárskom trhu v Lichtenfels a jeden nemecký košikár ponúkal navlas rovnaké nožnice, ale od nemeckého výrobcu Knipex za 40 €. Hneď som ich kúpil a tešil som sa práci s nimi. Oceňoval som najmä, že sa nimi dali strihať i celkom hrubé prúty – čeľuste boli väčšie ako u čiernych nožníc Narex. Mali však ešte jednu veľkú výhodu – nemali  slepé miesto v blízkosti čeľusťového kĺbu – pokojne ste prút mohli zasunúť hlboko do čeľustí a pekne ste ho odstrihli.

 

 

Pri čiernych nožničkách Narex musíte dávať pozor, aby ste prút nezasunuli príliš hlboko, lebo tam je slepé miesto kde nestrihajú. Narexky však vďaka tomu, že čepele sú úzke majú výhodu, že sa nimi dostanete medzi výplet a tam môžete vystrihnúť nejaký prút. Často ich používame napríklad na kurzoch, keď treba nahradiť zlomený stojak a vystrihnúť ho medzi rymovkami z výpletu. Narexky sa tam dostanú.

 

Japonské bočné cvikačky

Na nasledujúcom trhu v Lichtenfels, s veľkou skupinou Dánov, ktorý tam prišli ako vystavovať a predávať tak i ako návštevníci, prišiel i dánsky predajca košikárskeho náradia a ten mal vo svojom stánku tie originál japonské nožnice – tiež za 40 €. Opäť som neváhal a jedny boli moje.

 

Po návrate z Lichtenfels som pokračoval v rozrobenom projekte – pletení kabeliek pre módny dom Nehera. Pri výrobe prvých kusov, ešte pred festivalom, som používal nemecké bočné cvikačky Knipex. No poviem Vám, keď som sa vrátil z Nemecka a začal strihať tými japonskými, tak mi skoro ostali otvorené ústa od prekvapenia, ako strihali čisto a neuveriteľne ľahúčko. Teraz už viem, že Japonci sú najväčší svetoví špecialisti na oceľ. Voči špičkovým nemeckým nožniciam to bolo nebe a dudy.

Japonská oceľ je extrémne tvrdá a ostrie vydrží veľmi dlho, treba iba dávať  pozor, lebo čo je tvrdé je aj krehké, aby sa vám, ako mne, pri páde na tvrdú dlažbu zo špičky ostria neodlomilo. Treba ostrie chrániť pred nárazmi do tvrdých vecí.

Keď som bol v tom Lichtenfels, videl som, že tie bočné cvikačky používa Corentin Laval, významný francúzsky košikár, ktorý veľa pletie jemné veci a teda cvikačky aj intenzívne používa. Pýtal som sa, ako dlho ich má a ako často ich brúsi. Pokiaľ sa pamätám, povedal, že ich má viac ako jeden a pol roka a stále ich nepotreboval ostriť!

Ja som tie moje na ktorých som si odbil špičku neskôr na kotúčovej brúske zbrusoval, aby mali obe čepele špičky ostré a rovnako dlhé, lebo odbitá špička bola niekedy na závadu – keď som strihal špičkou, tak som nedostrihol. Zaostrenie na brúske sa mi celkom podarilo. A potom som si povedal, že keď už sú tie nožnice takto „načaté“ tak môžem skúsiť aj to, ako by sa dali brúsiť celé ostria. Podobne, ako čierne Narexky majú Japonské cvikačky tú výhodu, že keď čepele spojíte, tvoria jednu úplne rovnú plochu. Tak som ich zatvoril, vzal diamantovú osličku Felco a tieto spojené čepele, ich plochu, som začal šúchať po rovnej strane osličky. A výsledok? Nožnice som nepokazil, ale naopak, znateľne nabrúsil. Fungovalo to! Takže ak sa s nimi veľa pracuje a dostanú zabrať, tak je jednoduché riešenie ako ich opäť dostať do kondície.

 

 

Prevliekací žliabok

Pri zakončovaní posledných prútov závierky sa veľmi ťažko a náročne prevliekajú. V podstate vždy som si pri tom pomáhal šidlom, ktorým som si pripravil akú–takú medzeru, ktorou som posledné prúty prevliekol. Priateľ Jano Zeman mi pri jednej návšteve uňho venoval zabrúsené husacie stehno, ktoré pri väčších košíkoch toto náročné prevliekanie uľahčí.

Západní košikári však na tento účel používajú šikovnejší kovový nástroj, ktorý vytvorí potrebnú dieru ľahšie. Skúšal som ho pri pletení kabeliek NEHERA, kde som mal stojaky veľmi natesno a potom aj naozaj hustú závierku prút-na-prúte. Fungovalo to veľmi dobre. Zľiabok veľmi pomôže aj pri výrobe rúčky a prevliekaní prútov omotky cez kôš popod rymovku. Vyskúšate a budete chcieť.

„Nasadil som túto pomôcku do akcie“ aj na mojich kurzoch, kde si ju požičiavali od koša ku košu a keď som videl ako je nápomocná, že sa kurzistom prevliekané prúty nederú, neničia, tak som sa rozhodol, že prevliekací žliabok bude pevná súčasť môjho sortimentu náradia a tak si túto pomôcku tiež u mňa môžete zadovážiť.

 

 

Lúpačka

Keď som v počiatkoch košikárenia chcel vyrobiť biele lúpané prútie, tak som časť prútov amerikany z vysadeného porastu asi v polovici augusta olúpal z kôry. Vyrobil som si na to drevenú lúpačku (popis jej výroby je krok za krokom a s fotografiami v mojej knihe Košikárstvo). Je to najdostupnejší variant, ktorý si urobíte hocikde v prírode.

Avšak drevo sa časom oderie, alebo i zlomí a tak mám teraz kovovú verziu, ktorú mi vyrobil umelec, ale i zdatný technik a košikár Paľo Siman. Táto verzia vydrží o poriadny kus viac.

 

 

Ohýbacie kliešte

Pri pletení, sú miesta, kde niekedy treba aj kvalitným prútom pomôcť ohnúť sa alebo určiť, kde tak majú urobiť. Silné postláčanie prúta v mieste ohybu pomôže, aby sa tam nezlomil. Dobre na to poslúžia kliešte s oblými čelusťami. Ja na to mám také, ktoré majú oblú iba jednu stranu. Tou keď zatlačím do prúta, tak sa v tom mieste dobre ohýba.

Mám ešte i druhé kliešte, jemnejšie, ktoré síce nie sú s oblými čepeľami, ale sú vhodné na prácu so subtílnejším materiálom a niekedy pomôžu pri vyťahovaní zlomeného prúta alebo manipulácii vo výplete.

 

 

Štiepačka

Vo vŕbovom poraste sa často nachádza veľa veľkých hrubých prútov, na ktoré nie je v bežných košoch použitie. Košikári sa s tým vysporadúvajú aj tak, že takéto veľké prúty štiepu na tretiny či štvrtiny a pletú potom s rozkálanými prútmi zvanými šlemy. Na rozkálanie prútov používajú štiepačky, ktoré ich delia buď na trojo alebo štvoro.

 

Hoblíky a úžidlá

Nakálané šlemy sa pred použitím zvyčajne hobľujú – odstraňuje sa ich dreň a klinovitá časť vnútorného dreva, aby vznikol ušľachtilejší výpletový materiál. Na menšie množstvá dobre poslúži hoblík s drevenou konštrukciou. Niektorí košikári majú hoblík vyrobený z jedného rovného „noža“, ktorý je na jednom konci pripevnený k podložke priamo a na druhom je trochu podložený. Hobľovaný prút sa potom vedie pod nožom v takom mieste, ako veľa z neho chceme odobrať. Dobre by mohol poslúžiť aj celokovový hoblík lastovička, ktorý používajú stolári a teda je dostupnejší. Treba skúsiť.

 

Aby sme dostali rovnomerný a všade rovnako široký šlem, tak keď je prehobľovaný, môže sa ešte pretiahnuť úžidlom. To býva buď ako sada pevných úžidiel nabitých vedľa seba na jednej doske, alebo to môže byť skrutkami prestaviteľný nástroj.

 

 

Producenti, ktorý robia šlemy vo veľkom na štiepanie, hobľovanie a úženie majú sofistikovanejšie väčšie stoje, kde je lepšia efektivita práce, takže väčšie množstvo je výhodnejšie si od nich kúpiť, než si to manuálne špidlikať.

 

 

Drobné a doplnkové náradie

Na záver ešte spomeniem nejaké náradia a pomôcky ktoré sa môžu hodiť. Patria sem napríklad rôzne štipce na prichytenie prútov.

Keď som plietol z bieleho lúpaného prútia v lete a keď sa práca natiahla, tak mi prútie černalo. Hotový košík som preto pomocou štetca natrel silným roztokom kyseliny citrónovej a kefou som ho vo vode vykefoval. Kyselina odstránila sčernanie a kefa odstránila aj zvyšky kôry a nečistoty. Aj starší zašpinený košík sa takouto kúrou môže dostať do výbornej kondície.

 

Na rýchle namastenie nožníc veľmi dobre poslúži bežne rozšírené mazadlo v spreji WD 40. Nakrátko urobí veľmi dobrú službu, ale je veľmi tekuté, z nožníc rýchlo odtečie a tak po čase treba mastiť znova. Na trvanlivejšie namazanie odporúčam mazací tuk Felco.

Občas potrebujem zmerať hrúbky prútov, najmä keď robím podrobné záznamy o pletení alebo keď robím prototyp, aby som neskôr vedel vybrať rovnaké prútie. Používam na to „šubléru“ – posuvné meradlo.

 

 

Dierovač

Pri vysádzaní prútnika do nepripravenej pôdy, typicky do trávy, je nevyhnutné robiť vopred diery, až potom strkať výsadbový odrezok. Používam na to záhradnícky dierovač. Keď človek sadí na textíliu, tak týmto dierovačom zároveň do nej urobí dostatočne veľkú dieru, takže nehrozí, že by v prvom roku textília rozvíjajúcu sa vŕbu škrtila. Výsadbový odrezok však potom treba nejako prihrnúť, aby neostal vo vzduchu. Ja to robím tak, že rukoväťou cez textíliu silno pobúcham okolo diery, vďaka čomu zem priľahne k odrezku.

 

No a to už sme na úplnom konci môjho rozprávania o košikárskom náradí. Medzi základ patria dobré záhradnícke nožnice, nožík, šidlo. S tým sa dá začať pliesť. Ďalšie náradie oceníte časom.

V zimnom období ponúkam svoj sortiment odporúčaného košikárskeho náradia. Ak máte o nejaké záujem, pozrite si moju ponuku.

Moja ponuka náradia

---

Mám celú sériu článkov, ktoré môžu „pristávať“ viac-menej pravidelne vo Vašej e-mail schránke, ale iba v tom prípade, ak ste prihlásení na odber mojich noviniek, preto ak ste sa sem dostali iba náhodou a máte záujem o mnoho iných košikárskych článkov, prihláste sa tu!