Košikárske kurzy - pletenie z vŕbového prútia | Peter Juriga

Nový Tomyśl 2015 – časť 2

Pred časom som zorganizoval Česko-Slovenskú cestu do Poľska na košikársky festival v Nowom Tomysle. Toto je druhá časť mojej reportáže.

III. Svetový festival vŕby a košikárstva

ČASŤ 2: Debaty s košikármi a našim víťazom

ČASŤ 1 si môžete pozrieť tu

Nemecký košikár Klaus Seyfang s partnerkou tvoril dvojkôš s pracovným názvom „Jeden dáva – druhý berie“. Vo výsledku budú koše/nádoby tesne pri sebe tak, akoby z jedného vytekalo fluidum do druhého.

Vŕby si sám nepestuje, ale strihá divo rastúce v prírode. Na pletenie exponátu používa vŕbu, ktorú majú k dispozícii od organizátorov a ešte jednu ďalšiu, ktorú si priviezol z Nemecka. Vraví, že výplet je z purpurey Uralis, ale to prútie sa mi javí väčšie ako to čo naši košikári poznajú pod názvom purpurea Uralka. Klaus predpokladá, že sadenice tej jeho Uralis si priviezli vojaci po vojne z oblasti Uralu.

Jeho košikárstvo je práca na plný úväzok už 30 rokov. Chodia k nemu aj hotoví košikári, učiť sa robiť umelecké veci. Tiež robí kurzy pre začiatočníkov – bežné košíky. Má dielňu pri Štutgarte – vraví, že je to bohatý život, ale nie na peniaze – podľa neho má veľmi dobrý život. Vyzeral spokojne. Živí sa všeličím. Robí aj kreslá, opravuje ich, tak isto sedadlá stoličiek, pletie normálne košikárske i umelecké výrobky. Nepoužíva žiadne formy, všetko tvaruje rukou.

Ďalší s ktorými som sa porozprával bola dvojica Karen Gossart a Corentin Laval, žijúca neďaleko Perigordu vo Francúzsku. Robili spolu, čo iné, ako exponát založený na svetoznámej perigordskej technike, ktorou sa robia známe košíky s rúčkou a iné veci. Oni ju použili tak, že najskôr separátne vyrobili kruhy a potom ich spájali do umeleckého celku. Podarilo sa, Tento výtvor získal druhé miesto v kategórii „umelecké formy“.

Košikárstvo je ich džob, nie hobby. Pestujú aj vŕbu. Vraj blízko Bordó kedysi používali vŕbu na viazane viniča tak sa tam nachádza veľa vŕby. Nabádali ma, aby som šiel na ich web, že tam je viac obrázkov a cez zimu 2015-16 sa chystajú na web zavesiť aj video ako robia. Dal som im rok času naviac, ale to video ako sa robia košíky perigordskou technika tam zdá sa nie je :-). Je tam za to ale iné video – ich portrét v nejakej francúzskej televízii, z ktorého vidno že to robia naozaj vo veľkom. Na konci toho videa je ukážka ako v ich oblasti používali vŕbové prútie na viazanie vo viniciach – rýchly šikovný „uzol“.

Ďalší francúzsky košikár bol Stéphane Deleau, od ktorého som sa dozvedel pre mňa prekvapivú informáciu, že francúzsku „delegáciu“ tvorí až 12 košikárov. On plietol exponát s veľkým „šutrom“ na spodku, ktorý zabezpečoval aj stabilitu diela.

Prišiel z Toul Jaouen, z takmer úplného západu Francúzska. Meno jeho web stránky v nebežnej francúzštine „aozilh“ znamená „vŕba“ (asi francúzsky dialekt). Stránka je pekná, krajšia ako exponát ktorý plietol, oplatí sa ju pozrieť. Na otázku či sa tým živí mi odpovedal: „Snažím sa. Je to moja voľba spôsobu života. Ide mi o harmóniu, radosť zo života a trochu peňazí.“

Na nasledujúcich obrázkoch je precízna hranatá práca košikárov z Litvy, ktorý, ak som si správne poznačil, sa volajú Peteris a Lolita Tutani.

Pýtal som sa Peterisa ako to robia, že tá truhlica je taká tmavá až čierna. Povedal, že prútie je tmavé od sódy. Bolo to pôvodne biele prútie bez kôry, namočil ho do roztoku sódy a potom dal na slnko, kde to dostane tú farbu. Bohužiaľ som prišiel v čase keď im podávali obedy a teda som nemohol moc pokecať…

Webstránka košikárov „Peteris un Lolita Tutani“ je tu >>>   Podľa nej, robia širokú škálu produktov pre bežný život.

Zástupcovia z Čiech – Vladimír Dvořák a jeho partnerka Zuzana Tilajcsiková plietli do súťaže nošu (chrbtový kôš) a farebnú kukaňu (klonku).

Nejako som ani nestihol sa s nimi porozprávať. Na Facebooku sa však o Vladimírovi Dvořákovi dozviete veľa, lebo tam často a zaujímavo publikuje/postuje, mnohí tam s ním diskutujú a odohráva sa to na medzinárodnej úrovni. V roku 2013 jeho prútniky zasiahla povodeň, diskusiu o ktorej som z Facebooku s jeho privolením prevzal ako doplnenie do Zborníka zo stretnutia aktívnych košikárov v Košariskách. Na Stretnutí košikárov sa veľa hovorilo o pestovaní a spracovaní prútia, a tak bolo veľmi zaujímavé sledovať, čo sa dialo s čerstvo vysadeným prútnikom, keď bol niekoľko týždňov pod vodou.

Zástupca slovenských košikárov na súťaži, a ako sa neskôr ukázalo aj víťaz vo svojej kategórii „galantéria“, Miroslav Mareček, prišiel aj so starostom Vrboviec, odkiaľ pochádza – s pánom Sabom, ktorý ho tam priviezol.

Jeho víťazná fľaška vypletaná asi najjemnejším pedigom už je nalakovaná vodou riediteľným lakom. Plietol ju od hrdla dolu. Začal predošlý deň ráno a robil na nej do poludnia ďalšieho dňa – asi 13 hodín.

Hovoril, že v Čechách opletajú fľašky a demižóny odspodu. Aby zvládli zúženie v hrdle, osnovu (stojaky) tam nemajú zvislo, ale všetky ich od pliec demižóna vyššie skrútia, zošikmia, a keď sa dostanú ku hrdlu, tak stojaky aj s celým výpletom od pliec vyššie zase narovnajú, pootočia, čím sa to pritiahne natesno ku sklu.

Mirovi k víťazstvu gratulujem!!

Neďaleko som našiel pracovať Nemca, ktorý tam robil väčšiu umeleckú formu.

Jeho meno a kontakt naňho mi bohužiaľ uniklo. Pochádza z východného Nemecka a študoval košikárstvo ako remeslo v Lichtenfels – košikárskom meste známom aj jesennými košikárskymi festivalmi. Školu ukončil s najlepším hodnotením, titulom „Master“. Košikárstvu sa začal venovať v roku 1989. Do Poľska priniesol so sebou aj jeden „meisterstuck“, nádherný kus. Za ten si ten titul naozaj zaslúžil.

Ten „meisterstuck“ je tradičný kôš z juhu Nemecka. Nosí sa na chrbte. Podľa informácie od košikára je upletený z amerikany a tá musí byť veru veľmi kvalitná, ohybná, lebo to na koši vidno. Robil ho podľa exponátu z múzea, ktorý ale už nemal popruhy, tak presne nevie, ako bola kedysi robená táto jeho závesná časť.

Aj tento nemecký košikár má košikárstvo ako živobytie.

Ďalší Nemec, Hansgert Butterweck, mi ukazoval jeho „markt frauen“ košík – špeciálny oválny kôš s vekom, s ktorým chodili ženy predávať na trh.

Pri pletení bielych košov preferuje ako materiál Amerikanu ale používa aj iné vŕby. Na druhom košíku nižšie je použitá aj Purpurea a Flander‘s red (salix X Fragilis) dovezená z Belgicka, tvoriaca najväčšiu plochu výpletu. Hansgert má košikárstvo tiež ako živobytie. Intenzívne sa zaoberá, nielen košmi, ale aj pletením a vypletaním nábytku ako možno vidieť na stránke „Ursula und Hansgert Butterweck“.

No a to sme sa dostali na koniec druhej časti.

ČASŤ 3 – Americká košikárka a „koniec košikárstva v Poľsku“ Vás čaká už čoskoro, ak ste sa prihlásili na odber mojich noviniek. Bude opäť prístupná iba tým, ktorí už odo mňa dostávajú mejly – prihlásili sa na odber. Ak ste sa na túto stránku dostali iba náhodou, prihláste sa aj Vy!