Festival Lichtenfels – 1. časť

.

Na úvod

Pred časom som po prvý krát cestoval na najvýznamnejší košikársky festival v Európe do nemeckého mesta Lichtenfels, košikárskeho centra, ktoré má veľkú históriu. Pre vašu orientáciu: od najzápadnejšieho cípu Česka je vzdialené asi 75 km. Z európskeho hľadiska má podobný význam ako francúzske košikárske centrum Fail-Billot, z ktorého tiež pripravujem reportáž. V oboch týchto mestách, Lichtenfels aj Fail-Billot, funguje oficiálna košikárska škola, čo je už dnes rarita. Každoročne v druhý septembrový víkend sa v meste zídu európski košikári a stojí za to, to zažiť. Poďte sa tam prostredníctvom série článkov so mnou pozrieť.

Na festival som cestoval s košikárom pánom Horečným a jeho manželkou, ktorí ma cestou tam vzali so sebou autom. Počas cesty sme sa rozprávali o namáčaní prútov na čo má p. Horečný vyrobené nerezové nádoby s príhrevom a teplomerom. Má aj nádobu na varenie prútia do dĺžky 180 cm s tlakovým ventilom nastaveným na 2,5 atm, takže varenie/parenie prebieha rýchlo. Nádoby má izolované špeciálnym izolantom pre výmenníky tepla dimenzované na 200 ºC, takže jeho práca s prútím je energeticky úsporná. Je strojár a tak zhotoviť si tieto veci podľa potreby nebolo preňho komplikované. Medzičasom si urobil aj menšiu, ale funkčnú strojovú lúpačku na princípe rotujúceho pružinového bubna. Mať takéto zázemie je snom mnohých košikárov. S takýmto človekom je radosť sa stretnúť, a ja som mal tú česť s ním ísť až do Lichtenfels.

Piatok podvečer pred

Po príchode do miesta konania trhu/festivalu košikárstva sme zistili, že organizačný výbor umiestnil kvalitných košikárov/výrobcov a producentov prútia okolo kostola a do záhrady pod kostolom, to sú tam asi najlepšie a najdôstojnejšie miesta. V ďalších uličkách boli doplnkové stánky s rôznym, nielen košikárskym tovarom. V tej kategórii bolo veľa poľsko-ukrajinskej alebo ktovie akej produkcie, lebo to predávali od 16 do 25 euro za nákupný košík, čo je pre Nemeckých výrobcov určite málo, preto si myslím, že to všetko bol dovoz. Moja nemecká domáca u ktorej som cez Airbnb bol ubytovaný mi vravela, že jej kamoška, košikárka, študovaná v košikárskej škole v Lichtenfels, robí napríklad nákupný kruhový košík a ten by mal stáť okolo 100 €, aby si zarobila dostatočne na živobytie.

Prvý podvečer sme si teda s Horečnými obhliadli terén, aby sme sa na druhý deň, každý už samostatne, pustili objavovať nemeckých a európskych košikárov.

---

 

Miesto kde som bol ubytovaný

Ubytoval som sa v malebnom mestečku Bad Staffelstein asi 6 km od centra Lichtenfels.

 

Ráno v malebnom mestečku Bad Staffelstein vo videu:

---

Sobota ráno – predbežná obhliadka košikárov

Ráno sme dorazili do Lichtenfels, rozdelili sa a samostatne obchádzali stánky do večera. Ja som na festival šiel s cieľom spoznať košikárov, získať kontakty a tiež zistiť čo si myslia o mojej knihe, ktorú som mal čerstvo v anglickej verzii a tak som sa chystal čo najviac zhovárať. Košikári radi o sebe povedia, ale keďže sú tam najmä kvôli predaju a je tam frmol, tak nie je jednoduché porozprávať sa s nimi tak rozsiahlo, ako som ja chcel, aby som Vám potom mohol o tom napísať, ale myslím, že som videl, počul a zistil aj tak dosť.

Ako návštevníci sa tam vyskytli aj Američania – 15-členná skupina, ktorá poznala aj Katherine Lewis, moju korektorku anglickej košikárskej terminológie, pýtali sa čo kniha stojí a keď som im povedal 40€ tak sa rozjasali a všetci ju hneď chceli kúpiť, lenže som mal iba jeden vzorový výtlačok, ktorý som predať nemohol, ale takýto záujem ma potešil. O Katherine sa veľmi dobre vyjadrovali ako o skvelej košikárke, učiteľke pletenia a človeku, mal som proste na ňu šťastie.

Pri predbežnej obhliadke som sa pristavil aj pri stánku Françoisa Desplanchesa, košikárskej celebrite, o ktorej budem neskôr písať ešte viac. Bol oveľa otvorenejší na komunikáciu ako pri našom stretnutí v Poľsku, kde dokončoval súťažný exponát a vlastne som sa vtedy nemohol diviť, že mi nevenoval pozornosť. Teraz v Lichtenfels sa ukázal byť v podstate ako praktický, pohodový človek a viedli sme kamarátsky rozhovor. Mal dokonca záujem o také väčšie, obšírnejšie interview, ktoré by sme neskôr spolu urobili. Chcel som totižto s významnými košikármi urobiť rozhovory a on by mohol byť prvý. Ak sa mi takto ľahko podarilo získať jeho, mohlo by sa podariť získať na tento projekt i ďalších. Chcel by som tie rozhovory poňať ako ich košikárske príbehy a pri tom sa vyzvedieť aj kus košikárskej technológie, čím by to bolo zaujímavé aj pre čitateľov – košikárov, aby mohli odborne rásť.

---

Našiel som i stánok s náradím. Menšie červené nožnice – na obrázku nižšie tie horné – skončili u mňa. Pôvodne sú určené pravdepodobne na strihanie plastov, v žiadnom prípade nie kovu, ale podľa Katherine Lewis sú vynikajúce na vystrihovanie zvyškov prútov na hotovom košíku – volá ich sidecutters a nemajú podľa nej konkurenciu.

Náradie by človek mal aspoň nejaký čas používať, aby zistil jeho slabé a silné stránky preňho samotného a potom si vybrať. Niektoré stojí viac, ale ak robíte veľa, 100násobne sa vám investícia vráti. A niekedy to je dokonca lacnejšie náradie, ktoré sa osvedčí lepšie. Ja som napríklad takto zistil, že kovadlinkové (anvil) nožnice za menej ako 10 € ma pri strihaní prútnika unavili takmer o polovicu menej ako kvalitné Felco nožnice, ktoré sú najlepšie asi na všetko iné, len nie na strihanie hrubých prútov v prútniku.

Kravský roh a homolovitá náplň doň, pozostávajúca z loja zmiešaného so včelím voskom na obrázku vyššie, sa hodia ak robíte veľa namáhavých dier do výpletu. Šidlo namastené v tejto zmesi vám veľmi uľahčí prácu. Kovové zahnuté šidlo s rúčkou podobnou oku reťaze sa hodí na vytváranie otvorov vo výpletoch pre rôzne prevliekania prútov. Drevené ubíjadlo, poslúži pri ľahkom a šetrnom stĺkaní výpletu, na jeho zhutnenie a zarovnanie.

---

Pri niektorých stánkoch som nejako nevedel, čo by ma tam malo zaujať. Dnes mestskí ľudia už košíky skoro vôbec nepotrebujú a tak pre nich niečo vymyslieť, čo by sa im hodilo a čo by mohli chcieť je celkom ťažké, a to i v prípade, keď majú pletené veci radi.

Špirály – vrtielka vo videu

 

---

Prútie predávali dve dánske rodinné firmy a jedna francúzska. Dáni mali dosť široký sortiment odrôd, ale Francúzi iba Albu, ktorá vyzerala ako tenká citrónka, a ešte Purpureu.

---

 

Toto je koniec prvej časti. Nasleduje ďalších päť, ale prístupné budú postupne iba tým, ktorí sa prihlásili na odber noviniek. Ak ste sa sem dostali, lebo som Vám poslal o článku mailom informáciu, nemusíte robiť nič, na pokračovanie Vás upozorním ďalšímmailom. Avšak, ak ste sa sem dostali iba náhodou, googlením, a chcete vidieť pokračovania reportáže, tak ako ich postupne budem posielať, prihláste sa tu.

Peter Juriga

 

Čo Vás v pokračovaniach reportáže čaká:

ČASŤ 2
• Centrálne umelecké objekty
• Stánok francúzskej dvojice Gossard-Laval
• Ďalšie stánky
• Niečo o Lichtenfels a nemeckom košikárstve
• Zóna lacných košíkov

 

 

ČASŤ 3
• Návrat ku poriadnym košikárom
• Druhé zastavenie u Françoisa Desplanchesa
• Starožitník z Francúzska
• Zakázané fotky

 

 

ČASŤ 4
• Rozhovor s Françoisom Desplanchesom
• Lichtenfelská košikárska škola

 

 

 

 

ČASŤ 5
• Rozhovor s dánskymi predajcami prútia
• Nemecká košikárka Anja Voß

 

 

 

 

ČASŤ 6
• Ďalší košikári
• O rozdieloch medi západným a našim stredoeurópskym košikárstvom
• Rozlúčka s Lichtenfels

 

 

 

Ak ste sa k tomuto článku dostali, lebo som Vám poslal o ňom mailom informáciu, nemusíte robiť nič, na pokračovanie Vás upozorním a link pošlem opäť mailom. Avšak, ak ste sa sem dostali iba náhodou, googlením, a chcete vidieť pokračovania reportáže, tak ako ich postupne budem posielať, prihláste sa na odber článkov a noviniek odo mňa:

ODBER NOVINIEK AJ POKRAČOVANIA REPORTÁŽE