História košikárstva

Napriek tomu že voda a oheň sú najväčším nepriateľom košikárskych výrobkov, musíme uznať, že najmä vďaka nim môžeme nazrieť do ich vzdialenej minulosti.

Oheň za normálnych okolností zničí čokoľvek z prírodného materiálu. Stačí pár minút a košík zmizne v plameňoch. Voda, ktorú košikár používa, aby spletaný materiál bol pri práci ohybnejší, nie je pre hotový výrobok už dobrým priateľom. Musíme ho pred ňou chrániť, lebo inak ho huby, plesne a mikroorganizmy rozložia. Ako sa teda môžeme dozvedieť niečo zo vzdialenej histórie, keď košíky ťažko prežijú pár sto rokov, aj to len v tých najpriaznivejších podmienkach?

 

Čítanie z keramiky

Mnohé sa dozvieme z nájdených keramických nádob, ktoré vznikli tak, že boli omazané hlinou a potom vypálené. Či už to bolo zámerné alebo náhodné, na vypálenej hline – keramike – ostali stopy po výplete, ktoré môžeme „čítať“ a usudzovať z čoho a ako sa v dávnoveku plietlo.

 

Rybolov

Že sa ľudia živili rybolovom a že na to používali aj rôzne spletané náradie dokazujú nálezy na miestach, ktoré niekedy v minulosti boli riečiskami, jazerami a podobne. Stalo sa, že dávni rybári do vody vložili pletenú pascu na ryby (vršu) a už ju nikdy nevybrali, zabudli na ňu, alebo sa niečo prihodilo… Časom ju prikrylo bahno, nánosy ílu a podobne. Napriek tomu, že vrša bola pod vodou, bez kyslíka sa tam nerozložila. Miesto toho zuhoľnatela, čo ju zakonzervovalo.

Z našich končín je známy nález zvyšku vrše v koryte rieky Moravy z veľkomoravského obdobia. Časovo oveľa zaujímavejší je nález pasce na úhory neďaleko francúzskeho Fayl-Billot z obdobia 3300 rokov pred naším letopočtom (4 – Rekonštrukcia pasce na úhory pochádzajúcej z obdobia 3300 r. pred n.l.).

 

 

Stavby a nádoby

Napriek tomu, že hádam najviac archeologických nálezov súvisí s lovom vo vode je v podstate isté, že pletiarske techniky boli od počiatku používané i pri výrobe rôznych nádob, ohrád, plotov, stien a príbytkov (6 – Príklad použitia pletiarskych techník pri budovaní hospodárskych stavieb a obydlí. Z publikácie Košikárstvo – premeny vŕbového prútia), pretože prútie bolo ľahko dostupný a obnovujúci sa materiál. Keď sa človek pozrie po svete, tak ľudia pletú z čoho môžu a čo môžu. Keď majú prútie, pletú z neho, keď im tam prútie nerastie, použijú liesky, mladé duby, javory, smreky i borovice, kde sú liany pletú z nich. Inde zas pletú z korienkov, bambusu, ratanu, tráv, palmových listov atď. Človek si spletaním rastlinného materiálu od vekov zlepšoval svoje životné podmienky a vyrábal potrebné veci pre hospodárstvo.

 

 

Novodobý rozmach košikárstva

Na rozvoj košikárstva v Európe sa môžeme pozrieť na príklade Francúzska. Počiatky sú tam spájané s mníchom menom Jean-Jacques, ktorý cestoval po celom Francúzsku a učil sa rôzne vzory a techniky pletenia. Okolo roku 1676 prišiel a usadil sa neďaleko Fayl-Billot, tam učil pliesť ďalších mníchov a tí roľníkov. Fayl-Billot sa neskôr stalo najväčším centrom francúzskeho košikárstva.

 

Pestovanie prútia

Záznamy o prvých poliach na pestovanie prútia, prútnikoch, vo Francúzsku pochádzajú z rokov okolo 1630. Existencia prútnikov v podstate znamená profesionalizáciu košikárstva, pretože tí čo robia pár košíkov do roka si vystačia s okolitými prírodnými zdrojmi. Praxou sa prišlo na to, že keď sú vŕby zrezávané pri zemi, prútie je najkvalitnejšie a tak sa medzi profesionálmi šíril tento spôsob (9 „Vyrezávanie vŕby,“ z publikácie Life on the Upper Thames ‚ od H.R. Robinsona, 1875).

 

 

Odhadujem, že v západnej Európe sa obdobie existencie prútnikov začalo o 200 i viac rokov skôr ako v Čechách a na Slovensku, čím si vytvorili veľký náskok. Množstvo košikárskych techník, oproti tým, ktoré poznáme tu, je u nich nepomerne väčšie.

 

Publikácie a školy

Mnohé rozumné hlavy a vlády krajín sa koncom 19. a začiatkom 20. storočia snažili o zveľadenie košikárstva šírením pestovateľských metód. V Čechách už napríklad v roku 1887 vydal Josef Srb knihu „Pěstování vrby“ (10). V roku 1900 vyšla v slovenčine kniha „Pestovanie a zužitkovanie vrby košikárskej“. Organizovali sa tiež košikárske školy, kde sa žiaci učili pliesť, ale i pestovať a spracovávať prútie. Na území dnešného Slovenska vznikla v roku 1893 podľa vzoru viedenskej, košikárska škola v Beluši a podobné vznikali aj na ďalších miestach Rakúsko-Uhorska.

 

Košikárstvo na vrchole

Na dnešné pomery je možno až nepredstaviteľné aké veľké bolo odvetvie košikárstva v čase jeho rozkvetu. Bez existencie plastov boli pletené veci v každej oblasti života nezastupiteľné (14 Paríž, zbieranie prázdnych košov – dobová pohľadnica).

 

 

V domáckej výrobe na Slovensku bolo veľmi rozšírené pletenie opálok a chrbtových košov (15 Koše z Oravy). Plietli sa i rôzne kruhové koše, ktoré sa asi rozšírili s rozvojom remeselného košikárstva. To v našich končinách zaznamenalo vrchol koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Na to aké rôzne koše sa najmä vo vidieckom prostredí plietli a používali na Slovensku sa podrobnejšie pozrieme v budúcom článku.

 

 

Koniec éry košikárstva prišiel u nás, ale i inde vo svete, v päťdesiatych rokoch 20. stor. s nástupom plastov. U nás však jeho úpadku napomohli aj komunisti, ktorí ho pokrokovo v podstate zatrhli. Zachovali iba niekoľko košikárskych podnikov (napr. družstvo v Seredi) a výrobcov ÚĽUVu. Po roku 1989 zas krátke oživenie zastavil príval lacných výrobkov z Poľska, Ukrajiny a ázijských krajín.

 

 

---

Toto bol 1. článok zo série História. Ak ste sa sem dostali iba náhodne a chceli by ste dostávať celú sériu článkov, prihláste sa na odber mojich košikárskych informácií a budú Vám odo mňa chodiť e-mailom upozornenia na články a iné košikárske informácie.

Ak Vám pri čítaní vyvstali nejaké otázky, napíšte mi ich cez kontaktný formulár. Budem sa snažiť odpovedať rýchlo a prípadne hneď odpovede aj zapracujem do článku.

Peter Juriga

PS: Ďakujem Martinovi Jurčekovi za korektúry a pripomienky k tomuto článku.