Pred časom som zorganizoval Česko-Slovenskú cestu do Poľska na košikársky festival v Nowom Tomysle. Toto je tretia časť reportáže z tejto akcie.
III. Svetový festival vŕby a košikárstva
ČASŤ 3: Americká košikárka a „koniec košikárstva v Poľsku“
ČASŤ 1 si môžete pozrieť tu ČASŤ 2 si môžete pozrieť tu
Na moje veľké a príjemné prekvapenie som pri obchádzaní košikárov natrafil aj na zástupkyňu amerického košikárstva – Katherine Lewis. Mnohí čo sú v košikárskych komunitách na Facebooku ako doma, ju určite budú poznať, pretože tam často ukladá príspevky a novinky z Dunbar Gardens, čo je záhradníctvo, vedené jej mužom – Stevom Laspalutom. Ten okrem zeleniny pestuje aj košikársku vŕbu, jej spletanie je ale doménou Katherine Lewis. Vŕbu na pletenie nepredávajú ale výsadovými odrezkami zásobujú záujemcov na severoamerickom kontinente. Katherine robieva kurzy doma, ale jazdí aj po USA a je členkou viacerých košikárskych asociácií, ich dozorných rád a aj členkou organizácie Northwest Designer Craftsmen, kde sa môže niekto dostať iba na pozvánku, keď si ho podľa kvality jeho práce vyberú.
Jej exponát, ktorý na festivale plietla je dámska kabelka.
-
- Katherine Lewis s kabelkou – jej súťažným exponátom.
-
- Katherine Lewis pri práci na kabelke. Foto prevzaté zo stránky: https://www.oseraiedelile.com/2015/09/01/festival-mondial-de-vannerie/
-
- Kabelka Katherine Lewis vypletená z poľského prútia dodaného organizátormi – lúpaná varená a nelúpaná na horúco zaparená amerikana.
-
- Detail zámku na kabelke.
Plietla ju z vŕby, ktorú dostala od usporiadateľov, ale zrejme s ňou mala trochu ťažkosti, lebo mi povedala, že anglické vŕby ktoré produkujú v Somersete, vo významnej oblasti známej pestovaním prútia na juhozápade Anglicka, sú kvalitnejšie, nelámu sa tak.
(Pri písaní tohto článku som našiel zaujímavé video, ktoré fascinujúcim pohľadom ukazuje zber prútia v Somersete. Ak viete po Anglicky, zaujímavé je aj video z roku 1988, ktoré je prehľadom činností v jednej rodinnej firme zaoberajúcej sa pestovaním, spracovaním a pletením z prútia.)
Popruh na jej súťažnú kabelku Katherine urobila/splietla sama z koženého prúžku, no a šnúrky, použité v konštrukcii zámku, sú zo spletenej voskovanej ľanovej šnúrky.
Katherine je veľmi dobre zorientovaná v americkom a európskom košikárstve. Prekvapila ma, že poznala moju web stránku a vedela aj o mojich kurzoch, ktoré robievam. O svojom exponáte vraví, že to nie je, ako si mnohí myslia, košík na rybky, známy v anglicky hovoriacich krajinách ako Creel, iba sa naň podobá. Urobila podobný, trochu väčší aj Stevovi, manželovi. Niečím mu to zvnútra „vypolstrovala“ a on to používa na fotoaparát. Zrejme aj to, že Steve veľmi dobre a rád fotí, prispelo k známosti Dunbar Gardens a Katherininho košikárstva.
No ale aby sme sa vrátili ku Katherininmu exponátu, vraví, že doma také niečo urobí za jeden dlhý deň. Tu v Poľsku to urobila za dva dni. Zázemie vlastnej dielne a kvaliná overená vŕba na pletenie teda zohrávajú veľkú úlohu v produktivite práce.
Možno sa pýtate, prečo som o Katherine napísal oveľa viac ako o ostatných košikároch. Nie, nestihol som všetko napísané zistiť rozhovorom na festivale. Ale asi o pol roka po ňom som ju oslovil, či by neskontrolovala a neskorigovala preklad mojej knihy Košikárstvo do Angličtiny. No a ona súhlasila, lebo ju už poznala! Ukazoval jej ju Grzegorz Gordat – poľský priateľ, ktorého navštívila a ktorý knihu veľmi chválil. Vtedy Katherine mohla pozerať iba obrázky, keďže kniha Bola iba v Slovenčine, tak sa potešila, že sa dostane aj k anglickému textu a s radosťou ponúkla pomoc.
A tak sme spolu po internete prežili takmer rok trvajúce dobrodružstvo úpravy prekladu do takej podoby, aby som terminológiu a postupy mohol bez hanby prezentovať aj americkým a anglickým košikárom. No a musím povedať, že sme sa navzájom pritom naučili aj veľa nového. Ja som si nielen zlepšil angličtinu a anglickú košikársku terminológiu, ale získal aj vhľad do košikárstva v USA. Možno k tomu niekedy napíšem samostatný článok…
Poľský košikár Miroslaw Orlovsky plietol čiastočne zo svetlej vŕby, ktorá bola namáčaná v chladnej vode a z hnedo-červenej, ktorú pripravili pre účastníkov organizátori. Tá druhá bola v horúcej vode namáčaná amerikana. Jeho exponát netreba popisovať
-
- Skulptúra Miroslawa Orlovského.
-
- Miroslaw Orlovsky so svojím dielom pred dokončením.
Vravel, že robí aj väčšie skulptúry/objekty do záhrad. Spomenul, že pri pletení tu má trošku problém s vŕbou od organizátorov, lámala sa.
Doma, keď som si upresňoval Mirov kontakt, tak som si pozrel jeho FB stránku a on tam umiestnil 251 fotografií z celého priebehu festivalu!! – tak ak máte dosť času, pozrite ako to vyzerá očami niekoho ďalšieho. Sú tam spočiatku rôzne pekné spoločenské fotografie, ale neskôr už aj košikárske.
Poľská dvojica, manželia Bartosz a Dobramia Gawlikovci od Katowíc robila štylizovanú mačku. On urobil návrh a ona to vypletala.
-
- Dobramia Gawlikova dokončuje hlavu mačky.
-
- Mačka tesne pred dokončenim.
Ruský košikár/nábytkár Dmitrij Sergejevič Denisov je z ruského Sankt Peterburgu (Petrohrad), z druhého najvýznamnejšeho mesta po Moskve. Kreslo, ktoré robil, je preňho práca na dva dni.
-
- Dmitrijovi Sergejevičovi Denisovovi ostávajú asi iba tri hodiny na dokončenie.
-
- Húpacie kreslo pred dokončením.
Bol trochu nervózny, keď som sa ho vypytoval, lebo ostávalo len pár hodín do odovzdávania výrobkov a bál sa, aby to stihol dokončiť. Materiál si priviezol so sebou. Prútie mal z Litvy – Salix Purpurea a palice na kostru Salix Viminalis z Ruska. Je autor knižky o košikárstve. Mal ju so sebou, prezrel som ju zbežne. V podstate bola o tom ako robiť také kreslá. Vydaná bola v roku 1997. Chcel som ju s ním zameniť za moju, ale nechcel, lebo mal iba jednu jedinú – ani doma vraj nemá ďalšie.
Táto košikárska práca je pre Dmitrija živobytie. Pre mňa bolo príjemným prekvapením, že v Rusku sa tým dá uživiť, že má odbyt. Neskôr som sa dozvedel, že má dokonca firmu s mnohými zamestnancami a ďalšími ktorý preňho pracujú externe.
Žena z Poľska robila tašku z „vodnej pálky“ a z rovnakého materiálu aj lampu/tienidlo. Meno som nezistil
-
- Na festivale sa neplietlo iba z vŕby.
-
- Táto lampa je z vodnej pálky.
Poľka, Malgorzata Mika, prejavila svoj záujem o košikárstvo už pred 16 rokmi, ale nemala sa ho kde učiť, pretože tento remeselný učebný odbor sa už v tom čase nevyučoval. Nikto kurzy nerobil. Až po 15 rokoch čakania na jeden natrafila a mohla sa do toho pustiť. Svoj intenzívny záujem o košikárstvo vyjadrila aj tým, že si asi rok pred festivalom, kúpila moju knižku – do Poľska v Slovenčine! Dokonca sa pustila aj do jej prekladu. Vraj keď si to číta nahlas, tak tomu porozumie, keď iba očami, tak nie. Prekvapilo ma to, lebo Poľsko som považoval za košikársku veľmoc, a prišlo mi to ako nosenie dreva do lesa. Po skúsenosti z Poľska v čase festivalu však už viem, že i tam sa to z remesla veľmi presunulo do polohy hobby. Tých čo to vedeli ubudlo, tých čo to zaujíma pribúda a tak sa hľadajú kurzy a literatúra. Poľsko bolo európskou veľmocou v pestovaní vŕby. Už je to do veľkej miery minulosť. Nikde sme po ceste na festival nevideli prútniky. Poľsko sa spriemyselnilo.
Že sa situácia z prebytku košikárstva preklopila na nedostatok, som zistil i zo záujmu o košikárenie u asi 20 ročného poľského chalana, s ktorým som sa stretol pri Francúzovi, o ktorom bude reč v ďalšom dieli. Tento mladý Poliak vravel, že stará mama aj starý otec plietli ale teraz už je to remeslo mŕtve. Pre mňa je to paradoxo, lebo Poliaci po revolúcii boli tí, ktorí prevalcovali našich košikárov svojimi lacnými výrobkami. Časy sa menia!
-
- Polka Malgorzata Mika pri dokončovaní jej koša.
Malgorzata plietla kôš so zaujímavým protismerným dvojfarebným výpletom, vlastne bol kôš trojfarebný. Použila asi všetky druhy prútia, ktoré poskytol organizátor.
ČASŤ 4 – Debata s víťazom festivalu – držiteľom Grand Prix – a ďalšími Vás čaká už čoskoro, ak ste prihlásení na odber mojich noviniek. Bude opäť prístupná iba tým, ktorí už odo mňa dostávajú mejly – prihlásili sa na odber. Ak ste sa na túto stránku dostali iba náhodou, prihláste sa aj Vy!