Festival Lichtenfels – 4. časť

Pokračovanie reportáže z najvýznamnejšieho košikárskeho festivalu v Európe

[ ČASŤ 1 si môžete pozrieť tu     |     ČASŤ 2 si môžete pozrieť tu     |     ČASŤ 3 si môžete pozrieť tu ]

---

 

Rozhovor s Françoisom Desplanchesom

Pristavil som sa aj do tretice, na dlhšie, a so záujmom sa porozprával s Françoisom, ktorý v podstate robí iba funkčné veci, žiadne abstraktné umenie a je v tom výborný. V ďalšom texte ale aj v popiskách obrázkov si môžete prečítať, čo som sa dozvedel.

Okrem vŕby používa ešte drevo jedlého gaštana, ktorého mladé výhonky sú u nich ako burina. Používa ich na obruče a rebrá košov.

Spýtal som sa ho či je pravda to, čo píšu v propagačnom materiáli k Lichtenfelskému festivalu/trhu, že väčšina jeho zákazníkov je z Japonska a Južnej Kórey. Povedal že väčšina nie. Dodáva koše trom spoločnostiam, ktoré ich tam predávajú. Minulý rok urobil asi 500 košov a 200 predal do týchto dvoch krajín. Pýtal som sa ho, či to, čo tu vystavuje, je taký prehľad toho čo robí a odpovedal, že nie, že je to iba to, čo zvládol na tento trh pripraviť a „fitch“ košíky robené ažúrovou technikou, že má práve vypredané.

Čím sa teraz viac zaoberá sú špeciálne košíky v tvare mušle, ako sa mi to snažil priblížiť, s dvoma uchami, vypletané veľmi tesne okolo drevených doštičiek/lubov. Tieto špeciálne koše slúžili na prečisťovanie zrna, semien od nečistôt. Vo Francúzsku ich volajú WO (ak som dobre počul). Na jeho web stránke zverejnil pár obrázkov zo zhotovovania košíka pre hasičov, robeného rovnakou technikou. V súčasnosti nikto také košíky nerobí, a tou technikou sa dá robiť veľa druhov výrobkov, tak sa im venuje. Plánoval mať nejaké aj v Lichtenfels, ale nebolo dosť času. Nepredávajú sa veľmi, pretože sú veľmi drahé.

Základné drievka, ktorými sa začína výplet dna takéhoto košíka, je najlepšie robiť zo štiepaného duba, ktorý, vraví, že je,  keď sa povarí, nesmierne ohybný. Aj gaštan je použiteľný. Robil touto technikou „old stile buckets“ – pôvodné vedrá na hasenie požiarov z 19-teho storočia, pokryté asfaltom. Robil tri kópie pre súkromného zberateľa, ktorému sa to veľmi páčilo. Zberateľ na ne robil náter asfaltom, ale jeden kus nechal čistý, aby bolo vidieť spôsob pletenia, ktorým boli vedierka vyrobené.

Robil aj veľmi tradičné košíky s drôtenými „stojakmi“, používané rybármi v Anglicku. Objednali si to uňho na mušle ľudia z rybárskeho priemyslu. Stojaky bývali z drôtu a výplet zvykol byť z ratanu, ale on nechce robiť s ratanom, tak je výplet prútený. Ratan nechce používať, lebo je to nový materiál, ktorý treba importovať, porozumieť mu…, a vŕba je z jeho domoviny.

Na otázku aké vŕby si pestuje odpovedal, že má triandru ktorú má veľmi rád, veľa odrôd purpurey z Anglicka, lebo anglické purpurey sú fantastické, a viac-a-viac má rád viminalis. Napríklad na súťaži v Poľsku mali žltú viminalis a bola to fantastická vŕba. Použil ju aj v jeho práci tam. Majú niečo tomu podobné aj vo Francúzsku. Viminalis je v základe hrubý druh vŕby, ale má veľa odrôd menšieho vzrastu výborných na prácu.

Pred 15 rokmi bol v Anglicku a vymenil si vŕby s lokálnym košikárom. Vraví, vo Francúzsku je málo odrôd vŕb, že keď chce urobiť niečo špeciálne musí veľa laborovať. Mnohé druhy vŕb nedávajú dobré výsledky – iba pár ich je vhodných – jedna dobrá, a 20 nanič. Je to náročné. Anglické majú iné farby, narástli  dobre v jeho pôde. Aj keď niektoré na začiatku vyzerali veľmi zle, po 2-3 rokoch začali byť výborné. Vraví „Nie je to jednoduché, ak chceš všetko zmeniť a začať pestovať nové vŕby“.

Bavili sme sa o pôvode slova demižón, ktoré sa mi javilo ako pochádzajúce z Francúzska. Na to mi povedal, že to má základ od DAM (ma-dam) a JEAN (krstné meno), takže DAM-JEAN = dáma Jean = demižón.

Spomenul, že má kamošov v Škótsku, ktorí vybudovali nie zlú web stránku menom „Woven Cumunities“. Veľa pre ten projekt urobil Scottish Basketmakers Circle – škótsky košikársky zväz. Dali na ňu všetko čo vedia o škótskom košikárstve.

Hovorí, že robí 300 dní do roka – 6 dní v týždni, celý rok. Je to preňho príliš veľa, chcel by nejakú dovolenku. Ale má tú prácu rád. Chcel by však tiež byť na dovolenke s rodinou.

Ohľadom zahnutého nožíka, ktorý používa, mi povedal, že ho má od jedného dobrého zákazníka. Preferoval by trochu odlišnú rúčku, ale dá sa. Povedal však, že náradie nie je preňho také dôležité – precízna práca však áno. Nôž bol asi z uhlíkovej ocele, zaujímal som sa o to, ale povedal mi, že on o oceli veľa nevie a nie je ani dobrý ostrič. Taký zahnutý nožík môže vo Francúzsku stáť 20 €, čo tam nie je veľa za taký ručne robený kus.

Povedal mi, že neďaleko od Lichtenfels je nejaký veľmi dobrý výrobca náradia pre košikárov – END(E). Že ak sa spýtam ktoréhokoľvek nemeckého košikára, tak mi povie kto a kde ten výrobca je.  Je to pár km od Lichtenfels a plánuje tam ísť v pondelok, no ja som sa na to zabudol spýtať.

Jeden z jeho japonských zákazníkov vraj prišiel k nemu, aby videl presne ako robí svoju prácu.

Povedal som mu, že pôsobí, ako by chcel vyskúšať a zvládnuť všetky možné košikárske techniky a na to on povedal, že to tak vôbec nie je, že je veľa techník, ktoré „nemusí“, napríklad vrkočové pletenie (neviem či nemyslel špirálové pletenie, jeho Angličtina má medzery a špirálové techniky ako Perigord alebo Burkina Fasso som uňho naozaj nevidel). Má rád iba jednoduché pletenie, neornamentálne techniky. Povedal, že všetky jeho košíky sú jednoduché, nie je na nich nič naviac, žiadne ozdoby (a v tom mi je veľmi blízky, lebo to je i môj prístup ku košikárstvu aj keď čisto a štýlovo urobený Perigord, či Burkyna Fasso sa mi tiež vedia páčiť).

---

 

Lichtenfelská košikárska škola

Na tomto najväčšom košikárskom trhu v Európe vedia organizátori robiť marketing veľmi dobre, lebo v sobotu okolo obeda bolo námestie také plné, že bolo celkom ťažké ním prechádzať.

Na jednom z lepších miest vystavovali v spoločnej expozícii Lichtenfelská košikárska a drevárska škola. Výsledkom ich spolupráce boli dizajnovo veľmi vydarené čisté veci.

---

 

Toto je koniec štvrtej časti. Nasledujú ďalšie dve, ale prístupné budú postupne iba tým, ktorí sa prihlásili na odber noviniek. Ak ste sa sem dostali, lebo som Vám poslal o článku mailom informáciu, nemusíte robiť nič, na pokračovanie Vás upozorním mailom. Avšak, ak ste sa sem dostali iba náhodou, a chcete vidieť pokračovania reportáže tak ako ich postupne budem posielať, prihláste sa tu.

Peter Juriga

 

Čo Vás v pokračovaniach reportáže čaká:

ČASŤ 5
• Rozhovor s dánskymi predajcami prútia
• Nemecká košikárka Anja Voß

 

 

 

 

ČASŤ 6
• Ďalší košikári
• O rozdieloch medi západným a našim stredoeurópskym košikárstvom
• Rozlúčka s Lichtenfels

 

 

 

Ak ste sa k tomuto článku dostali, lebo som Vám poslal o ňom mailom informáciu, nemusíte robiť nič, na pokračovanie Vás upozorním a link pošlem opäť mailom. Avšak, ak ste sa sem dostali iba náhodou, a chcete vidieť pokračovania reportáže tak ako ich postupne budem posielať, prihláste sa na odber článkov a noviniek odo mňa:

ODBER NOVINIEK AJ POKRAČOVANIA REPORTÁŽE